„Budem iná ma vytrápila“ (rozhovor so Zuzkou Šulajovou)

Obľúbená slovenská autorka Zuzka Šulajová, ktorá si získala srdcia čitateľov (nielen) sériou Džínsové denníky prichádza s novým románom Budem iná. Kniha, ktorá je určená tínedžerom aj dospelým, pootvára dvere do života petržalskej sídliskovej mládeže. Hlavná hrdinka, šestnásťročná Ela, sa pre túžbu okúsiť zakázané ovocie mladosti a slobody rozbehne naproti nebezpečnému balansovaniu na hrane, ktorému čitateľ prepadne spolu s ňou.

Ako sa Zuzka Šulajová popasovala s takým silným príbehom? Opýtali sme sa priamo jej.

Ahoj Zuzka, myslím, že ťa našim čitateľom netreba predstavovať. 🙂 Naposledy ti vo Vydavateľstve Tatran vyšla young adult kniha Magický advent (2019) a o rok neskôr historický román Oheň v srdciach (2020). Určite máš v hlave veľa nápadov a námetov na nové knihy. Na základe čoho a kedy si sa rozhodla, že ďalšou knihou, do ktorej sa pustíš, bude práve Budem iná?

Nuž, nemyslela som si, že by Oheň v srdciach mohol vyjsť, keďže sa predtým stretol s dosť veľkým neúspechom v mojom pôvodnom vydavateľstve. Napísala som ho už pred Magickým adventom, vznikal postupne od roku 2015. A tak, keď tento odmietli, s Magickým adventom som už prešla do vydavateľstva Tatran a bola som presvedčená, že Oheň v srdciach nemá šancu ani u vás. Preto som rovno začala pracovať na mládežníckom žánri. Téma sa mi ponúkla sama. Už počas písania Magického adventu sa mi ozvala čitateľka, ktorá mi poslala svoje skúsenosti s drogami a sexuálnou neviazanosťou. Vtedy som sa príliš nechytila, ale ako čas plynul, prišli ďalšie inšpirácie, ktoré do jej príbehu zapadli ako povestná riť na šerbeľ… Už to neboli len drogy a sex, ale aj problémové rodiny, veľké priateľstvá, ale aj nesprávne partie, rôzne YouTube výzvy, skúsenosť s popáleninami tretieho stupňa, osudové stretnutia, lásky, ktoré menia človeka.

Kniha je naozaj hrubá (má 768 strán) a vystupuje v nej veľa postáv. Ako vyzeral proces písania takéhoto veľkého románu?

Nemal byť taký veľký. Žiadna moja kniha nemala byť taká veľká. 😀 Ale moje postavy si často robia, čo chcú, a dopĺňajú neplánované scény, menia dej podľa seba. Som v tom naozaj nevinne. 😀 Budem iná ma vytrápila. Dlho som hľadala charakter hlavných postáv Ely a Dama, nesedeli mi. Podarilo sa mi to až v x-tej verzii knihy a ešte k tomu až v druhej polovici príbehu. Po dopísaní mal príbeh dvojnásobný počet strán… A prvých 450 (A4 formát vo Worde) bolo úplne zlých. Písala som ich nanovo, už v súlade s tým, pre čo sa postavy rozhodli a aké boli. A zafungovalo to.

V doslove píšeš, aj si to už spomenula, že kniha vznikla na podnet jednej tvojej čitateľky a zapracovala si do nej aj iné skutočné príbehy či udalosti – aké? Je tam niečo aj z tvojho osobného života?

Z môjho osobného života ani nie, nemám skúsenosť s drogami, ani len s trávou a cigaretami, iba ak ako odveký pasívny fajčiar. Asi preto mám k cigaretám odpor. Skutočná je skúsenosť s popáleninami tretieho stupňa, je to osobný zážitok môjho dlhoročného verného čitateľa. Nikdy by mi ani vo sne nenapadlo, že pri popáleninách bolí aj vietor… A že takýto človek nesmie ísť von bez vysokého ochranného faktora až do konca života. Bolo mi priam zle, keď som si pozerala fotky, ako vyzerá človek po rozsiahlych popáleninách. Takisto ma fascinovali motorky bez bŕzd. Dozvedela som sa o nich z reportáže na ČT1, náhodou som mala nejakú prácu a televízor bol zapnutý na pozadí. Príbeh bratov plochodrážnikov Drymlovcov ma nadchol, jeden z nich prežil strašné zranenie hlavy s 10 % šancou na uzdravenie, lekári ho už chceli odpojiť z prístrojov, keď sa zrazu prebral. Jeho brat zrušil svoj závodný program a prisahal, že ak sa vylieči, už nikdy nebude jazdiť. Sľub nedodržal, jazdili obaja ďalej, ale už sa im tak nedarilo. Ich príbehom som si dovolila trochu sa inšpirovať, nebezpečná rýchlosť a adrenalín mi tam pasovali. A čo sa týka drog, stačí googliť. Našla som neskutočné výpovede samotných narkomanov aj ich rodičov. Samu ma prekvapilo, ako ma to potom chytilo, zmenil sa aj môj predtým striktne odsudzujúci pohľad na ľudí, ktorí niečomu takémuto podľahnú.

Majú postavy živú predlohu alebo je väčšina z nich fiktívna?

Všetky postavy sú fiktívne. Chcela som partiu bez zábran, inšpiráciou mi boli šialené partičky ľudí z YouTube, ktoré žijú len pre adrenalín, svet gombička. Ako protiváhu tam mám partiu „obyčajných“ deciek, ktoré majú nejaké hranice. Bavila ma hlavná postava Ela. Je úplne iná ako všetky postavy, s ktorými som doteraz pracovala. Sebavedomá, istá sama sebou a až prekoná vštepené zábrany puritánskeho otca, stáva sa nespútanou. A cez všetko, čím si prejde, zostáva správnym človekom.

V knihe sa rozoberajú ťažké témy a veľa hrôzostrašných vecí je tam živo opísaných. Ako si pri písaní prežívala celý príbeh?

Keď som už vedela čo a ako, chytilo ma to a nepúšťalo. Písala som ako o život. V častiach, kde si Ela užíva život bez hraníc, som sa cítila nesmierne povznesene, akoby som si aj ja voľačo dala, v ťažších častiach, pretože mnohým postavám sa udeje čosi nezvratné, som bola ako zbitá. Zamávali mnou najmä časti o ópiových snoch a rekonvalescencia po popáleninách – aj liečba totiž strašne bolí. I ten pocit stratenosti a zúfalstva, osamelosti a márnej túžby po niekom, kto tu už nie je. Všetko som cítila aj ja.

Ako dlho a kde všade si hľadala odborné informácie týkajúce sa problematiky drogových závislostí?

Knihu som písala od júna 2019 a do februára 2021. Pomedzi to som sa však často vracala k Ohňu v srdciach, takže sa to naťahovalo. A rátam do toho aj čas korektúr a redigovania. Informácie som hľadala priebežne, podľa toho, čo som potrebovala. Pred samotným písaním som čítala My deti zo stanice Zoo od Christiane F., tiež skutočný príbeh, veľmi silný, odporúčam. Takisto som si zohnala výpoveď Chcel som to skúsiť iba raz od Kukaňa, avšak autor tvrdí, že si mnohé povymýšľal. Ako inšpirácia či pohľad do zákulisia drogovo závislého mi to však tiež čo-to dalo.

Ktorá postava ti je najbližšia a prečo? A ktorej postave si najviac držala palce, aby to s ňou dobre dopadlo?

Držala som palce postave, o ktorej som vedela, že to nedá. Nemohla, príbeh by nemal ten emočný náboj. Nebudem prezrádzať viac. 🙂 V každom prípade, hoci som pri určitých postavách sprvu nevedela nájsť charakter, od začiatku mali určený svoj „koniec“. Na tom nič nezmenili ani oni. Až na jednu jedinú, ktorá bola zamýšľaná len ako postava do počtu, no rozhodla sa mi vyskočiť rovno medzi hlavné postavy. Perfektne to doplnil. Lepšie, než bol môj pôvodný zámer. V mojich očiach je to veľmi silná postava, motor celého príbehu, dôvod, pre ktorý mám tú knihu rada. Mimochodom, síce v knihe nie sú moje osobné zážitky, ale práve táto postava vytiahla z môjho podvedomia niektoré udalosti, ktoré som napísala, ale až po dopísaní som si zrazu uvedomila, že v mierne obmenených skutočnostiach som to zažila i ja. Kedysi som si aktívne písala denník, začala som sa v ňom teda hrabať a zistila som, že som úplne zabudla na polrok svojho života. Ani nie preto, že bol taký strašný. Ani dobrý. Taký normálny, ľudský, ale bolel. 🙂

Komu by sa mohla páčiť tvoja kniha?

Budem iná je vhodná i pre dospelých, hoci je primárne pre mládež. Z mládeže sa však v knihe stávajú dospelí, ktorí buď nájdu svoju cestu, alebo ju stratia nadobro. Je to kniha o hodnotách, o farbách života, je plná nečakaných zvratov, tak ako to aj býva – pre niečo sa rozhodneme, ale okolnosti to zmenia. Dej sa nedá predvídať a nie je čierny a biely, rovnako ani postavy.

Čo by si chcela, aby si čitatelia odniesli z čítania tvojej novej knihy?

Uvedomenie si, že žijeme tu a teraz a nie naveky. Že koniec v podobe úrazu, či nedajbože smrti, vždy číha blízko. Keby sme sa mohli obzrieť, ľutovali by sme, ako sme žili? Ak áno, je čas to zmeniť. A že je všetko len o ľuďoch. O nás, o tom, akí sme a dôkazom nášho charakteru sú práve naše skutky a správanie. Najmä v súčasnej dobe rozdelenej spoločnosti je to celkom dôležitý odkaz.

Na čom teraz pracuješ, ak to nie je tajomstvo? 🙂

Nebudem ešte prezrádzať tému, ale mal by to byť opäť historický román. A tiež by to mohol byť veľmi, veľmi pekný príbeh, hoci náročný. Ak sa mi teda podarí…

Veža Ufo.

Také bratislavské čudo. Skrátka, ufo.

Tam to pre mňa skončilo. A potom začalo.

Chcem začať znovu. Život však druhé šance nedáva. Nám nie. No i tak to chcem skúsiť.

Musím. Ak nechcem zomrieť.

A smrť sa nad nami vznáša ako letný opar.

Chcem žiť, žiť si po svojom s tým druhým.

Kto si vypočuje môj príbeh, možno sa zamyslí. Nad hodnotami. Nad tým, o čom je život, kto sú vaši kamaráti. A kto sú tí druhí. Prečo vás priťahuje on/ona a nie on/ona. Prečo, prečo, prečo.

Otázky, na ktoré život rád odpovie.

Zväčša však neskoro.

Na konci preto nezostane kameň na kameni.

Autorka článku: Renáta