Recenzie

1. 

   Nadia_nvk – 3. apríla 2024

   Čierna orchidea patrí k starším dielam Lucindy Riley, a myslím, že krásne ukazuje, ako Lucinda postupne rástla a zdokonaľovala sa ako spisovateľka. Príbeh sa mi páčil a čítal veľmi dobre, no bolo to na mňa trochu príliš čiernobiele a sladké.

   Dej je tu rozdelený – tak, ako sme u Lucindy zvyknutí – na súčasnú líniu a tú minulú, a obe spája veľké anglické panské sídlo s krásnymi záhradami.

   V súčasnosti sledujeme Juliu, ktorá sa vracia domov, aby sa spamätala z tragickej smrti muža a malého synčeka. (Mimochodom, aj vám, keď si prečítate “telá sa nepodarilo identifikovať”, naskočí automaticky poznámka pod čiarou, že teda určite sú nažive a ešte sa v knihe objavia? 🤭) Na panstve, kde sa jej starý otec ako záhradník staral o skleníky plné exotických orchideí, začína rozpletať rodinné väzby a čaká ju veľké prekvapenie.

   Pátranie ju privedie do Thajska v období druhej svetovej vojny a tu je moja najväčšia výčitka. Tešila som sa, ako to väčšinou v Lucindiných knihách býva, že sa dozviem niečo nové z histórie, ale kniha sa sustredila čisto na ľúbostný príbeh, aj to pomerne presladený a plochý. V tejto dejovej línii som vlastne nenašla nič, čo by ma zaujalo, a ani žiadna z postáv ma neoslovila. Škoda, mám trochu pocit, že to bola premárnená príležitosť, akoby sa Lucinde nechcelo študovať dejepis a tak proste iba kĺzala po povrchu.

   Ak ste ešte nečítali žiadnu Lucindu, neodporúčam vám veľmi začať Orchideou, aby ste si nevytvorili zlý dojem. Ak sa vám nechce rovno do ságy Sedem sestier, skúste Levanduľovú záhradu alebo Záhadné vraždy, obe mi prišli zaujímavejšie a kvalitnejšie rozpracované. Ale ak ste fanúšik Lucindy, určite Orchideu dajte, je to fajn príbeh s kopou romantiky.

2. 

   [email protected] – 15. apríla 2024

   Lucinda Riley je pre mňa jedno veľké áno, preto sa neviem dočkať každého jedného jej príbehu.

   Ako vždy, aj v tomto prípade nás autorka vezme na cestu do minulosti, kde skúmame tajomstvá jednej rodiny, ktoré boli roky skryté. Dočkáme sa príbehu lásky, sklamania, zrady a vykúpení a to všetko v exotickom Thajsku a aristokratickom panstve v Anglicku.

   Čierna orchidea je skvelým príkladom kvalitného historického románu, v ktorom sa mieša dobrodružstvo, romantika a záhady. Autorka si, ostatne ako vždy, zaslúži obrovskú pochvalu za jej talent vytvárať bohaté niekoľkovrstvé príbehy, ktoré nútia čitateľa hlbšie sa zamyslieť nad ľudskými osudmi a vzťahmi.

   Treba však povedať, že mi miestami prekážala rozsiahlosť celého diela. Veľmi, veľmi ale že veľmi veľa opisov, ktoré mi v tomto prípade nesadli tak ako v iných autorkiných knihách, a rovnako pre mňa bolo náročné udržať si prehľad v toľkých postavách a vzťahoch. To však ale nemení nič na tom, že som sa na čítanie zakaždým nesmierne tešia a príbeh som si náležite vychutnala.

3. 

   Boba – 22. apríla 2024

   Prvé strany som rozmýšľala, či som si vybrala dobre, keď som si knihu kúpila, ale autorka ma presvedčila, že znovu nesklame.

   Júliin príbeh je neskutočne smutný. Neviem si predstaviť, čo by som na jej mieste robila. Obdivujem ju, že dokázala ísť ďalej, aj keď po malých krôčikoch.

   Neskutočne sa mi páčili návraty do minulosti, ako Elsien, tak aj Olíviin príbeh. Autorka píše naozaj pútavo, vie kedy má vpísať ďalšiu zápletku a potom čitateľovi vyraziť dych.

   O Harrym som to čakala, aj keď som si myslela, že zostane pri tom. Olívia musela byť dosť sklamaná, napriek tomu, že sa to Harry neskôr snažil urovnať.
   Nakoniec ma Harry prekvapil ešte viac. Chápem, že vojna ho zmenila a Olíviu si bral viac menej z povinnosti, no aj tak bolo od neho dosť kruté, že ju najprv uprosil, aby mu dala poslednú šancu a nakoniec sa aj tak rozhodol inak. Srdcu však človek nerozkáže.

   Ďalšiu zápletku ohľadne Lídie som predpovedala, napriek tomu ma to ale prekvapilo, možno preto, že som si nebola istá, čo Bill urobí. Celý príbeh sa zamotával viac a viac, autorka však veľmi dobre vedela, čo robí.

   Na konci knihy som sa dozvedela, čo sa stalo s Xavierom a s Gabrielom, ak by som povedala, že sa mi nechcelo plakať, klamala by som. Tá scéna ma neskutočne rozľútostila, hlavne tie okolnosti, kvôli ktorým prišiel o život. Dozvedieť sa celú pravdu bolo naozaj veľmi kruté zistenie. Nikdy by som mu neodpustila, čo spravil.
   Pri čítaní tejto knihy mnou lomcovali emócie a len ťažko som sa odtŕhala od čítania. Číta sa sama, človek ňou len tak prekĺzne a odnesie si zážitky, akoby on sám bol postavou v danom príbehu. Tak úžasne sú všetky vykreslené. Nemala som žiadny problém sa do nich vcítiť a prežívať to s nimi.

   Sem tam mi do očí vyhŕkli slzy. Je to dojemný príbeh, aj keď trochu zložitý, no nádherne napísaný tak aby sa všetko dalo pochopiť a všetky zápletky sa vyriešili. Obdivujem ten dar písania , ktorý má autorka a ako to celé vykreslila. Pri niektorých scénach som mala zimomriavky a tie zostali aj po dočítaní knihy.

   A ten záver… Musím povedať, že Lídia ma pobavila, bola to irónia osudu, no napriek tomu sa mi zdalo, že je to tak správne.

   Epilóg mi znovu vohnal slzy do očí, tentokrát ale radosti, pretože Júlia konečne našla kúsok šťastia a mohla sa tak pohnúť vpred. Aj keď to prázdne miesto v nej zostane navždy, môže sa znovu tešiť zo života.

   Ak by som mala niekomu odporučiť romantickú knihu, ktorá sa prelína s históriou, určite by som zvolila Čiernu orchideu. Je to naozaj prekrásna kniha a určite sa k nej znovu rada vrátim.

   IG knihomolske_recenzie

4. 

   Zuzana Cahojova – 25. apríla 2024

   Lucinda Rileyová je už fenoménom v žánri historických románov. Určite mnohí z vás poznajú sériu Sedem sestier, ak ste ju nečítali, tak aspoň z počutia. Pre mňa patrí medzi najobľúbenejšie série, odporúčam ju, kade chodím. Aj vo svojich stand alone knihách si udržuje ten svoj svojský štýl písania, ktorý ma takmer vždy pohltí hneď od začiatku a ja sa teším z každej chvíľky, ktorú strávim s knihou.

   Rovnako to bolo aj v prípade titulu Čierna orchidea. Striedanie súčasnosti s minulosťou je niečo, čo mám na týchto románoch najradšej, najmä to, ako autorka krok po kroku odhaľuje pohnutý osud postáv. Často to nie je prechádzka ružovou záhradou, práve naopak. Vojna, strata blízkych, nešťastná láska, boj o vlastné šťastie a slobodu. Vzácny kvet čiernej orchidey je v tomto príbehu symbolom pre nehynúcu lásku. Lásku takú silnú, že prekoná akúkoľvek vzdialenosť, aj keď je možno odsúdená na neúspech. Ocitneme sa v studenom Anglicku, aj krásnom Thajsku. Odhalíme hlboko pochované rodinné tajomstvá, ktoré niekomu spôsobili nevýslovnú bolesť, ale inému zase priniesli veľké šťastie.

   Mňa Čierna orchidea veľmi bavila. Síce mi prekážalo ľútostivé správanie niektorých postáv a niekto mi prišiel trochu zbytočný, aj to však k príbehu patrilo. Ja si ju odkladám medzi obľúbencov, lebo určite sa k nej ešte niekedy vrátim.

5. 

   danuska769 – 26. júla 2024

   Čiernu orchideu som dostala na MDŽ, manželovi som hneď hovorila, že nechcem kvetinu, ktorá u mňa aj tak dlho neprežije, ale nech ide radšej do kníhkupectva.
   Prečítala som ju za 2-3 dni. Ja neviem, ako to Lucinda robi(la), toto bola už 9ta kniha od nej, ktorú som za posledných 12 mesiacov prečítala, no vždy mám rovnaký problém. Od jej kníh sa nedá odtrhnúť 😅
   Milujem jej štýl písania, ako prepojí minulosť a súčasnosť.
   Zo súčasnosti, kde sa klaviristka Julia utápa v žiali po rodinnej tragédii, sa vrátime v čase naspäť do 2hej svetovej vojny, ktorá zaveje mladého dediča Whartonského parku z rodiny Crawfordovcov až do Thajska. Temné tajomstvá rodiny sú dobre ukryté v denníku, ktorý po rokoch nájde v chalupe záhradníka Billa, pestovateľa orchideí mladý Kit Crawford.
   Ten sa po dlhom čase znova stretne s užialenou Juliou práve vo Whartonskom parku…
   Táto kniha bola plná rôznych zvratov a niekoľko krát, keď som si myslela, že už máme teda koniec jasný, zase ma niečim prekvapila a zistila som, že s mýlim.
   Určite odporúčam všetkým, nielen milovníkom Siedmych sestier a Lucindy

6. 

   Kikak23 – 4. septembra 2024

   Lucinda ma… mala neuveriteľný rozprávačský talent. Mala dar slova, pri čítaní jej kníh cítite ako sa pred vami otvára svet do ktorého príbeh zasadila. teším sa na každú jej novú knihu. síce novú už nemôže napísať, ale ešte ich na preklad zopár zostáva. Po Olivovniku, ktorý vo mne zanechal miernu pachuť som sa s menšími obavami a rešpektom púšťala do Čiernej orchidey. Už predtým na mňa vyskakovali všelijaké hodnotenia a aj keď som sa nimi nechcela dať rozhodiť, nevedela som čo od knihy čakať. bude to tá stará dobrá Lucinda, či sa zopakuje sklamanie ako pri Olivovníku.

   Čierna orchidea je jednou z Lucindiných kníh. jej štýl písania je tu už cítiteľný, ale ešte nie je tak vyšperkovaný ako v knihách z neskoršej tvorby. rovnako ako aj v iných knihách, aj tu môžeme, tak ako je u nej zvykom, sledovať príbeh vo viacerých dejových a časových rovinách. v príbehu znova prelínajú minulosť a prítomnosť. dalo by sa povedať, že v oboch časových obdobia sa primárne sústreďuje na romantickú linku, čo býva nosným prvkom jej kníh. to všetko zasádza do historického obdobia, na pozadí ktorého sa príbeh odohráva. vďaka daru, ktorý mala, má človek pocit, že sa prechádza po anglickom panstve na prahu a počas vojny či po uličkách Bangkoku. vždy sa tak dozvie aj čo to z histórie, aj keď priznávam, že tu toho mohlo byť o trolinku viac. tu je chybičkou nevyužitý potenciál nájdené denníka, ktorý mohol do príbehu toho toľko vniesť a ešte viac to celé krásne prepojiť. takto ho len našli, vytiahli a použili ako spúšťač pre rozprávanie. škoda.

   jednou z hlavných tém v Čiernej orchidei je téma lásky, lojality, voľby medzi povinnosťou a láskou, jej znovu nájdením a druhej šance na život či odpustením. to môžeme sledovať na príbehu Harryho, Olivie a Lidie v minulosti a Julie s Kitom v súčasnosti. obidvoch, Julie aj Harryho, ťažil ich život, minulosť, povinnosti, všetko čo chceli boli byť šťastní. niekedy však povinnosti boli silnejšie ako láska a osobné šťastie. Čierna orchidea v názve knihy predstavuje tentoraz nie reálny kvet ale mýtus, legendu či symbol nehynúcej lásky. lásky, ktorú Harry nájde v ďalekom Bangkoku a ktorá zamotá osudom všetkých zúčastnených v príbehu. lásky, ktorá Julie čaká v súčasnosti. a tu pre mňa osobne prichádza menší problém. kto čítal knihu bude vedieť. nebyť toho istého zvratu tesne pred koncom, knihe by som dala isto aj 4,5* či 5 *, ale to sa udialo mi prišlo riadne pritiahnuté za vlasy a divoké. aj keď mi to počas čítania napadlo, ale vravela som si že toto by tam snáď Lucinda nezakomponovala, lebo ak to tam dá tak to bude až moc. tento zvrat bol na mňa až moc prvoplánový, naivný. za mňa teda išiel príbeh cca 70 strán pred koncom rapídne dolu kopcom, resp. jedna z jeho liniek. to ako sa otočilo v istých chvíľach správanie postáv bolelo. Asi takých 30 strán by som z knihy škrtla, vytrhla a spálila, aby po nich neostali žiadne stopy. vôbec by tam nechýbali, príbeh by fungoval aj bez nich. boli tam proste len na to, aby to trochu zamotali, človek mal však pocit, že číta nejakú telenovelu.

   keď si odmyslím tú istú vec čo sa v knihe stala a budem ju proste ignorovať a jej existenciu popierať, Čierna orchidea bola ďalším krásnym a silným príbehom z pera Lucindy Riley. k mojim top sa však asi nezaradí a to k tomu tak málo chýbalo.