„Dedičstvo po barbaroch je predovšetkým pre mladých ľudí.“ (rozhovor s Marošom Hečkom)

Maroš Hečko, človek mnohých talentov, známy najmä v umeleckých kruhoch, prichádza na trh s novým románom, ktorý v sebe spája tri vysoko aktuálne témy – politiku, vyhorenie a klimatické zmeny. Dedičstvo po barbaroch má 260 strán a každá generácia si v ňom nájde svoje. My sme sa autora Maroša Hečka spýtali, ako kniha vznikala.

1. Dobrý deň, pán Hečko, naši čitatelia vás poznajú nielen ako autora (vo Vydavateľstve Tatran vám vyšli knihy Vyhorení (2012), Obvinenie (2014) a Ďalej na Západ sa dá ísť len na Východ (2017)), ale aj ako scenáristu, producenta, či hudobníka. Ktorá z týchto profesií či lepšie povedané oblastí umenia je vám najbližšia a prečo?

Som vyštudovaný filmár a teraz aj učím na vysokej škole v Banskej Bystrici. Film spája všetky umenia v jednom. Vizuálna stránka je jedna vec, tá ma minula, kamere a fotoaparátu som sa nikdy nevenoval. V mojom prípade ide predovšetkým o písanie. Skončil som doktorandské štúdium scenáristiky a dramaturgie u profesorky Zuzany Gindl-Tatárovej, ale odjakživa som písal aj poviedky, eseje, texty piesní a poéziu. K slovu mám tým pádom najbližšie. A čím som starší, tým viac si uvedomujem, že písať beletriu bude v budúcnosti pre mňa najdôležitejším spôsobom vyjadrovania. Hudbou som sa odjakživa zaoberal amatérsky. Nemám na to vzdelanie, ale hudba patrí do výbavy filmu, čiže keď robíme film, vždy som rád v strižni s režisérom, a hudobnú postprodukciu si odsedím kompletne, mám celkom dobré uši.

2. Ako a kedy vznikol nápad na román Dedičstvo po barbaroch? Kde ste čerpali inšpiráciu? A prečo ste sa rozhodli, že tento námet spracujete práve vo forme románu?

Dedičstvo som začal naplno písať v Lisabone, kam chodím na dlhšie pobyty, aby som tam dokončil začaté veci. Tamojšia atmosféra mi nesmierne vyhovuje. Príjemní ľudia, oceán, dobrá káva, krásna architektúra, vypnutý mobil, nič zbytočné, čo by ma rozptyľovalo. Domácu politiku tam po celý čas nesledujem. Na prelome 2019/20 som v Portugalsku strávil dva mesiace a vytvoril základ tejto knihy, celú príbehovú líniu. Prišiel som tam už so skicou o mužovi vo veku okolo 45 rokov, ktorý je osobným lekárom najvyššie postaveného muža v krajine. O premiérovi vie – dá sa povedať – všetko. Lieči jeho choroby, ale aj stavy agresie, zmeny nálad, začínajúcu impotenciu a rozličné psychické neduhy. Román som najprv koncipoval len ako posledné stretnutie lekára s premiérom, ktorého si uložil v telefóne pod menom Patriarcha. Prichádza sa s ním rozlúčiť. Kniha mala pracovný názov ako tretia kapitola súčasného románu: Jedna hodina zo života patriarchu, a mala to byť útla výpoveď o dramatickom rozchode týchto dvoch mužov. Ale informácia, že polovica Austrálie horí, ma veľmi silne emotívne zasiahla, začal som situáciu každý deň sledovať, vytiahol som si svoje zápisky z poslednej návštevy v roku 2011 a zistil som, že sa mi to vynikajúco hodí do konceptu, že doktor už má plné zuby svojho zamestnávateľa, že už nechce byť pri všetkých rokovaniach vlády a zachraňovať ho. Rozhodol sa urobiť si pauzu, utiecť z toho chaosu, aby si premyslel, čo urobí ďalej. S týmto motívom som sa stretol v čase, keď som žil v Prahe a pracoval v reklame. Ekonomický šéf a zároveň spolumajiteľ spoločnosti zistil, že ho žena podvádza, z minúty na minútu sa zdvihol, nikomu nič neoznámil, odišiel na letisko, kúpil si letenku na najbližšie lietadlo a zmizol iba s kreditnou kartou vo vrecku. Dva týždne ho nikto nevidel. Keď sa vrátil, bol pokojný a poriešil si všetky problémy, ktoré vznikli. Tiež zvyknem robiť radikálne rozhodnutia, keď ma niečo veľmi silne tlačí. Odídem na pokojné miesto, kde mám priestor na premýšľanie. Môj hrdina si takto potreboval vyčistiť hlavu, bol až po okraj plný toxických látok, ktoré nachytal v prostredí politiky. Lenže do Sydney, kam si kúpil letenku, prichádza v čase, keď vyhlásili najvyšší stupeň ohrozenia, nemôže vyjsť z hotela, nedá sa nikam odcestovať, pretože celá oblasť je obklopená plameňmi. A o to mi išlo. Vyhrotená existenčná situácia totiž spôsobí, že vyhorenie prestane fungovať alebo sa ešte viac prehĺbi. Zaujíma ma, ako ľudia v takých chvíľach reagujú, ako to spracujú a zvládnu. Niekto skolabuje, niekto prepadne depresii, a niekoho to nakopne, aby urobil správne kroky a rozhodnutia, na ktoré mal celé roky chuť, ale nedokázal to. Moju postavu to nakoniec dostane do aktívneho módu, prihlási sa ako dobrovoľník a podieľa sa na záchrane národných parkov. V Austrálii je to prirodzená vec. Ľudia dokážu pricestovať aj z opačnej strany kontinentu, aby pomohli s riešením nejakej katastrofy. Je to veľmi ľudské, prirodzené a krásne. A pre doktora je táto činnosť očistná. Po Lisabone som pochopil, že téma sa mi rozrástla. Hneď v marci vypukla corona, tak som mal na knihu a písanie priestor. Pracoval som na tom takmer celé ďalšie dva roky.

3. Narazili ste pri písaní na nejaké problémy či kreatívne bloky?

Narazil som na všeličo. V poslednej fáze som pochopil, že nie politika, ktorá to celé nakopla, ale ľudia a krajina v ohrození sú dôležití. Dnes to platí dvojnásobne aj tu. Preto som pri konečnom čistení vyhodil z rukopisu skoro osemdesiat strán. Nebolo to ľahké, občas som sa zmietal v hrozných stavoch, ale pre pochopenie hlavnej postavy je oveľa dôležitejšia časť, ktorá sa odohráva v Austrálii, jeho názory a postrehy v denníkoch, jeho obetavosť, prístup, schopnosť si vzájomne pomáhať, proste ľudské hodnoty. Takmer na to pri premiérovi – utopený v politických hrách – zabudol. Takže som veľké pasáže z ich posledného rozhovoru vyhodil. Vypadol kompletne celý motív ich spoločných návštev Ruska, vypadli názory na súboj medzi Západom a Východom, ktorý práve prebieha, na konšpirácie ako nástroj vplyvu a podobne. Po zapracovaní mojich poznámok z návštevy Austrálie som bol nadšený práve tým rozmerom, ktorý doktor získal, dnes mi tam nič z vyhodeného materiálu nechýba.

4. Postava patriarchu nesie neklamné znaky človeka, ktorého život vyniesol veľmi vysoko. Má konkrétny predobraz, alebo dostala do vienka zbierku vlastností, ktoré politikom všeobecne skôr vyčítame?

Patriarcha je človek, ktorý sa nechá vyviezť elevátorom až na samý Olymp, lenže keď vystúpi, nielenže sa mu z výšky točí hlava, ale nevie ani poriadne lapiť dych. A v zle okysličenej hlave sa dejú príšerné veci. Chcel som vytvoriť metaforu východnej politiky a archetyp človeka, ktorý nezvládne rýchly vzostup. Zažili sme tu už stovky ľudí, ktorí to podobne ako on nezvládli, veľa zlých príkladov, z ktorých sa treba poučiť, nielen u nás, ale aj v Česku, Poľsku, Maďarsku… Premena z jednoduchého, ale šikovného človeka na nekontrolovateľného blázna je v postkomunistických vodách bežným javom. Tak trochu mesiášsky komplex, ktorý nebol v nedemokratických krajinách nikdy ničím výnimočným aj v minulosti, spomeniem napríklad Ceaucesca v Rumunsku. Strata súdnosti je typickou črtou tragikomických postavičiek aj na našej súčasnej politickej scéne.

5. Svojrázne postavy dobrovoľníkov, ktorí hasia oheň a zachraňujú životy, budia jednoznačné sympatie. Sú to konkrétni ľudia, ktorých ste spoznali pri svojich cestách po Austrálii?

Áno, to ma ovplyvnilo pri tejto knihe najviac. V roku 1990 som pracoval vo vnútrozemí na špargľovej farme, aby som si zarobil na letenku do USA. Spoznal som niekoľko výnimočných a pritom obyčajných ľudí. Bol som fascinovaný tým, ako bieli Austrálčania držia s pôvodným obyvateľstvom a rozhodujú o svojej krajine. Zúčastnil som sa napríklad rokovania parlamentu v Canberre, kde sa môže prihlásiť do diskusie aj bežný občan. Riešili vtedy novo objavené a veľmi bohaté náleziská uránovej rudy, ale odporníci prezentovali silné protiargumenty, že otvorením baní by sa v danej lokalite narušilo životné prostredie a ohrozilo by to život niekoľkých živočíšnych druhov. Po celonárodnej diskusii odsúhlasili, že im ani tie obrovské zisky nestoja za to, a veľkým spoločnostiam sa nepodarilo prelobovať svoje záujmy. Ukážkové a pozoruhodné. My u nás na Slovensku robíme výrub drevín bez odborných regulácií ako na bežiacom páse. Drevo odchádza do zahraničia a výhody a zisky z toho majú len primitívni jednotlivci. Austrálčania hľadia predovšetkým na dopady takého kroku na spoločnosť. A tak je to aj s aktivitami pri prírodných katastrofách. Ľudia si skutočne pomáhajú, vložia sa do toho, hoci je to životu nebezpečné. U nás sa za vás pomodlia.

6. V románe okrem iných tém dominuje aj téma vyhorenia, ktorá je prítomná aj vo vašej knihe Vyhorení, a téma (dočasného) odchodu z rodnej krajiny, kde sa človek necíti spokojný, ktorá je zase rozpracovaná v románe Ďalej na Západ sa dá ísť len na Východ. Aký máte k obom témam vzťah? Máte pocit, že ste ich už vyčerpali, alebo ich plánujete vniesť aj do svojej ďalšej tvorby?

Mám k týmto témam silný a dlhodobý vzťah. Vyhoreniu zatiaľ úspešne odolávam, stále ma baví púšťať sa do nového projektu. Ale vyhorenie vidím vo veľkom okolo seba. Je to choroba modernej doby. Jedna vec je, že sa rýchlo vyčerpáte v dynamickom mäsomlynčeku, v ktorom žijeme. Ale je tu aj iný druh vyhorenia – sklamanie z nenaplnenia chorých ambícií. Každý si totiž myslí, že stačí, ak do veci vloží svoje schopnosti, a už to bude automaticky fungovať ako perpetuum mobile bez ďalšieho pričinenia. Vo väčšine prípadov to tak nefunguje. To ako keby Vlhová jeden rok tvrdo makala, získala druhé miesto vo svetovom rebríčku a ďalší rok sa spoliehala na to, že už má odtrénované. Djokovič by vám vedel rozprávať, koľko musí po tridsiadke trénovať, aby ostal svetovou jednotkou. Práca je vždy na celý život. Minimálne. Ale musí vás baviť. Ja som si tú pravú našťastie našiel a nehodlám po tejto knihe ísť do dôchodku.

7. Pracujete momentálne na ďalšej knihe? Ak áno, o čom bude? Ak nie, máte už nejaký nápad, alebo sa nateraz neplánujete venovať literárnej tvorbe?

V tomto čase už píšem nový román o rozpade Československa v roku 1992. A pokiaľ ide o Dedičstvo, rád by som hovoril s našimi austrálskymi priateľmi o jeho adaptácii do filmovej podoby.

8. A na záver, akému čitateľovi by ste odporučili svoj nový román Dedičstvo po barbaroch?

Dedičstvo je predovšetkým pre mladých ľudí. Myslím si, že téma klimatických zmien, ktorá sa celou knihou nesie, je ich témou, nie budúcou, ona už tu dávno je, len sme si to zatiaľ neboli ochotní nahlas pripustiť.

Novinku Dedičstvo po barbaroch si môžete kúpiť tu.

Autorka: Renáta