Dobšinský, Němcová, Reuss: Najkrajšie slovenské rozprávky

Čítali vám rodičia pred spaním rozprávku O dvanástich mesiačikoch alebo ste sa nechali odviať do krajiny snov pri počúvaní rozprávky Soľ nad zlato? Ťažko by sme si dnes vedeli predstaviť slovenskú literatúru bez rozprávok. Vyrástli na nich celé generácie mladých čitateľov, podnecovali ich fantáziu a unášali ich do bájnych svetov. Ako však poznamenal Milan Rúfus, rozprávka nevznikla, aby sme ňou uspávali deti, ale aby prebúdzala dospelých.

Otcom slovenskej rozprávky je Samuel Reuss, hoci dnes za najvýznamnejšieho a najznámejšieho rozprávkara 19. storočia považujeme Pavla Dobšinského. Reuss ako prvý zo slovenských vzdelancov pochopil, že folklórna rozprávka nie je povera, blud, ako tvrdili osvietenci, ale že je súčasťou autentickej ľudovej rozprávky. Jeho historická výnimočnosť je v tom, že svoj záujem o ľudovú rozprávku preniesol na mladú štúrovskú generáciu.

Reussove Rozprávky starých Slovákov sa v porovnaní s Dobšinským líšia v mnohých detailoch. Napríklad v rozprávke Lomidrevo kladie Reuss dôraz na družnosť a priateľstvo hlavného hrdinu, kým u Dobšinského je to skôr samoľúby a márnomyseľný silák. Čitateľ má vďaka Reussovi možnosť prečítať si slovenské rozprávky v ich najčistejšej a najpôvodnejšej verzii, v akej ešte neboli publikované, a vrátiť sa do dávnych čias, keď Reuss na revúckej fare zapísal do prázdnych zošitov prvé rozprávky a ku každej napísal aj komentár.

„Príbeh, ktorý navždy zviazal osobnosť Pavla Dobšinského so slovenskými ľudovými rozprávkami, je všeobecne známy. Začína sa už v mladosti v roku 1850, keď bol tajomníkom Samuela Reussa v Revúcej. Niet pochýb, že práve tu sa aj on nainfikoval zberateľskou vášňou. Veď aj on musel pri prvom vstupe do malej miestnosti, v ktorej Samuel Reuss a jeho synovia zhromažďovali výsledky svojho zberateľského úsilia, pocítiť to, čo pocítila Božena Nemcová – že sa v tej komore skrýva poklad.“

– Ľubomír Feldek

Štúrovskí zberatelia sa rozbehli po celom Slovensku a zaznamenávali najrozmanitejšie žánre ľudovej slovesnosti, ktoré odrážali autentického ducha Slovákov, a tým aj legitimizovali ich národnostné snahy. Bolo to v časoch vrcholiaceho národného útlaku, keď rozprávky dokazovali a podčiarkovali existenciu slovenského národa a jeho tradičné kultúrne hodnoty. Navyše štúrovci videli v rozprávkach drahocenné poklady národnej poézie, ich krásu a veľkosť prirovnávali k rýdzemu zlatu.

Podľa Reussa sa v rozprávkach zachovali dávne udalosti či predstavy ľudí o svete. Ľudovít Štúr a Ján Francisci považovali rozprávky za prorocké – videli v nich budúcnosť Slovanov, teda Slovákov. Štúr dokonca prirovnával rozprávky s témou zakliatia k osudu národa: „Rozprávky o zakliatí sú o našom národe – aj on je zakliaty a čaká ho oslobodenie.“

Práve Francisci sa podujal na vydanie prvej zbierky rozprávok v roku 1845, koncom päťdesiatych rokov ho nasledovali Pavol Dobšinský a August Horislav Škultéty. Začiatkom osemdesiatych rokov vydal napokon Pavol Dobšinský Prostonárodné slovenské povesti – prvú ilustrovanú zbierku slovenských rozprávok, vďaka ktorej vstúpili rozprávky do vedomia slovenských čitateľov najintenzívnejšie.

Pavol Dobšinský je právom najznámejším slovenským rozprávkarom: celý svoj tvorivý život zasvätil popri iných aktivitách zbieraniu, vydávaniu a vysvetľovaniu významu rozprávok. Hoci sa postaral o vydanie slovenských rozprávok dvomi rozsiahlymi knihami – Slovenskými povesťami (1858 – 1861) a Prostonárodnými slovenskými povesťami (1880 – 1883), mal starosť aj o rukopisné zbierky, na základe ktorých obe knihy pripravil. Krátko pred smrťou napísal Škultétymu naliehavý list, v ktorom ho žiadal, aby tieto zbierky zachoval pre budúce potomstvo.

Božena Němcová sa so štúrovcami zoznámila na cestách po Slovensku a cez nich aj so slovenskými rozprávkami. Stretnutie so slovenskými rozprávkami ju inšpirovalo a znovu sa začala venovať ich písaniu. Do Čiech sa vrátila pevne odhodlaná vydať ich v pôvodnej verzii, pretože na Slovensku sa na ich vydanie nenašli peniaze. Pre nezáujem pražských vydavateľov ich nakoniec preložila do češtiny a vydala.

Božena Němcová bola nielen krásna žena, mala aj nesmierne vnímavú dušu, intelektom a pokrokovými názormi predbehla svoju dobu a nadchýnala českú spoločnosť. Osobnosť spisovateľky sa vďaka jej fantázii, viere a vzdoru stala legendou. Němcová videla v rozprávkach krajší, lepší, spravodlivejší a ideálnejší svet, kam sa čitateľ môže utiahnuť a načerpať z neho silu a dobro. V jej podaní sú slovenské rozprávky trochu iné ako Dobšinského verzie, hoci sčasti prinášajú rovnaké rozprávkové príbehy.

Pôvodné Dobšinského texty pred šesťdesiatimi rokmi upravil Eugen Pauliny, toto vydanie však postupne zastaralo a stratilo na čitateľnosti. Pri príležitosti sedemdesiateho výročia Vydavateľstva Tatran sme sa rozhodli znovu pristúpiť ku kompletnému trojzväzkovému vydaniu Prostonárodných slovenských rozprávok a novú úpravu pôvodného textu sme zverili Jane Pácalovej, ktorá sa v Slovenskej akadémii vied venuje rozprávkam a je naslovovzatou odborníčkou. Aby sme sa čo najviac priblížili k pôvodnému vydaniu, použili sme rovnakú grafickú úpravu s Benkovými ilustráciami.

Pri príležitosti významného výročia Boženy Němcovej sme zase pripravili kompletné vydanie jej slovenských rozprávok, ktoré edične taktiež zostavila Jana Pácalová-Piroščáková. Luxusné kazetové vydanie Slovenských rozprávok a povestí obsahuje dva zväzky, v ktorých nájdete 60 rozprávok v preklade Jany Pácalovej-Piročšákovej, obohatené prekrásnymi ilustráciami akademického maliara Igora Piačku.

Viac sa o klasických slovenských rozprávkach, ktoré vyšli vo Vydavateľstve Tatran dozviete v tomto videu:

Prajeme vám príjemné čítanie.

Autorka článku: Renáta