Lincolnova diaľnica Amora Towlesa a jej pozadie

Keď Amor Towles vymenil kariéru investičného bankára za literatúru, mal od začiatku jasno v tom, že nechce byť autorom „jedného románu“ alebo sa venovať len určitému žánru či obdobiu. Preto po Pravidlách zdvorilosti, ktoré sa odohrávali v 30. rokoch a Džentlmenovi v Moskve o ruskom grófovi uväznenom na doživotie v hoteli Metropol, prichádza Lincolnova diaľnica, odohrávajúca sa počas desiatich dní v roku 1954.

Osemnásťročný Emmett Watson sa vracia z väzenia pre mladistvých, kde sa ocitol za neúmyselné zabitie. Doma v Nebraske ho čaká  len jeho mladší brat Billy. Otec neprežil ekonomickú krízu a matka ich opustila, keď boli ešte malé deti. Celý majetok včítane domu prepadol veriteľom. Súrodencom ostalo len auto Studebaker ročnik 1948, na ktorý si banka nemôže robiť nároky, lebo jeho vlastníkom nebol ich otec. Kým Emmet chce začať nový život v Texase, Billy má plán ako nájsť matku, po ktorej ostalo len niekoľko pohľadníc, ktoré odosielala prvých 9 dní potom, ako od nich 5. júla 1946 odišla. Mestá kopírovali trasu Lincolnovej diaľnice a posledná mala pečiatku San Francisca. Keďže milovala ohňostroje, určite sa príde 4. júla pozrieť na oslavu Dňa nezávislosti a chlapci ju opäť stretnú.

Nastane ale zmena plánu. V kufri auta, ktoré doviezlo Emmeta  domov, sa nachádzali jeho dvaja spoločníci z polepšovne Duchess a Wally. Títo si dočasne „zapožičajú“ od svojho kamaráta Studbaker, aby mohli zo sejfu Wallyho pradeda vybrať  približne 150 000 dolárov a ten sa nachádza opačným smerom v Adirondackých vrchoch v štáte New York.  Zúfalí bratia sa v nákladných vlakoch vydajú v ich stopách v snahe získať späť svoj jediný majetok a po prvej diaľnici, ktorá spájala východne pobrežie so západným dovŕšiť stretnutie s matkou. Tak ako Towles dokonale namaľoval portrét ruského aristokrata počas stalinizmu, v Lincolnovej diaľnici má čitateľ pocit, že si chlapčenskí hrdinovia Marka Twaina odskočili z jeho kníh do 50. rokov minulého storočia zažiť tentokrát celoamerické dobrodružstvo.

Harmónia hlasov ôsmych postáv

Vymyslieť základnú kostru príbehu môžete naozaj veľmi rýchlo. Náročnejšie je zaplniť ho postavami a podriadiť tón, jazyk a štruktúru rozprávania tak, aby zodpovedala ich pohlaviu, veku, spoločenskému postaveniu, o časopriestore nehovoriac. Towles sa najprv rozhodol, že rozpovie príbeh z dvoch perspektív a na rozdiel od Džentlmena v Moskve jedna z nich bude v prvej osobe. Emmett mal byť hrdina a Duchess antihrdina, ostatní satelity obiehajúce okolo týchto dvoch. Ale vzhľadom na to, že autor svoje postavy „počúval“, narazil počas písania na pasáž,  kde si uvedomil, že TOTO musí rozprávať niekto iný.

Skončilo to tak, že dejom vás sprevádza osem hlasov ôsmich zložitých postáv, z toho dve sú v prvej osobe a jedna z nich je žena. Aby sme neprezradili príliš veľa z deja, ostaneme len pri tom, že každý hlas znie inak. Už Mozart kedysi povedal, že osem ľudí môže naraz len spievať, aby výsledok nebol nepočúvateľnou kakofóniou, ale naopak krásnym zážitkom. Ak by Towles ostal len pri vševedúcom rozprávačovi, boli by sme napríklad ochudobnení o myslenie hoci darebáka, ale neúspešným shakespearovským hercom vychovaného Duchessa a rovnako tak ráznu Sally, ktorá keď sa na niečom dohodne, tak to platí, aj keby mala prejsť celý kontinent.

Lincolnová diaľnica skutočne existovala

Za vznikom Lincolnovej diaľnice stál priekopník automobilizmu podnikateľ Carl Graham Fisher. Nepredstavovala prvé moderné transkontinentálne spojenie, pretože v tom čase už naprieč Amerikou viedli železničné trate. Napriek tomu Fisherova myšlienka našla širokú odozvu. Keď začal zháňať peniaze, prispeli mu prezidenti Theodore Roosevelt aj Woodrow Wilson. Otvorená bola 31. októbra 1913.  Podľa sprievodcu z roku 1916 však jazda po ceste od Pacifiku k Atlantiku predstavovala „slušný športový výkon“ a trvala 20 až 30 dní, ak ste denne uháňali na tie časy závratnou rýchlosťou cca 30 km/h.

Prechádzala štrnástimi americkými štátmi – úsek cez Colorado však pribudol až po zmene trasy v roku 1928 – a 700 mestami a dedinami. Dnes už však úradne „hlavná cesta Ameriky“ neexistuje, je rozdrobená na množstvo ciest a diaľnic, ako sú Route 30, Route 1 či Interstate 80.  Kto sa ale na cestu po najstaršej transkontinentálnej ceste vydá, zažije všetky odtiene Ameriky. Nevadská časť je prezývaná ako „najosamelejšia cesta sveta“, vo Wyomingu sa cestujúci cítia ako na skutočnom divokom Západe a v Colorade sa potom vyšplhá až do štvortisícovej výšky na vrcholky Skalistých hôr. Dnešná dĺžka jej nástupkýň je zhruba 5 050 km, pričom originál mal 5 454 km.

V roku 1954 žilo v Amerike šesť percent svetovej populácie a tí vlastnili  šesťdesiat percent všetkých áut, ktoré používali viac menej len lokálne, nie na dlhé trasy. Keď Carl Fisher prišiel so svojim nápadom, neexistovala v USA takmer žiadna asfaltovaná cesta. Až v 20. rokoch  začala federálna vláda investovať do diaľnic a vytvorila prvé číslované trasy. Slávna Route 66 vznikla až v roku 1925.  Okrem východo-západného spojenia vzniklo cestné spojenie sever-juh. Aj za ním stál Carl Fisher. Diaľkové cesty zostali po celé desaťročia pomerne primitívne. Až v júni 1956, keď bol schválený federálny zákon o diaľniciach, začal sa budovať medzištátny diaľničný systém. Vtedajší prezident Eisenhower jeho stavbu podporil, nakoľko sa v roku 1919 ako dôstojník zúčastnil 62 dňového vojenského presunu práve po Lincolnovej diaľnici.

Viacprúdové  vysokorýchlostné diaľnice, ktoré križovali krajinu, umožňovali nielen prepravu tovaru, ale aj pracovníkov, dovolenkárov alebo len zvedavcov, ktorí ich začali masívne využívať. Kým v roku 1950 bolo v USA najazdených 450 miliónov automobilových míľ, do roku 1965 sa toto číslo zdvojnásobilo. V roku 1954 existovali len tri hotely Holiday Inn, o desať rokov ich bolo 500 a v roku 1968 1000. Prvý Burger King otvorili 4. decembra 1954 v Miami  a 15. apríla nasledujúci rok v Kalifornii McDonald’s

Keď Towles natrafil na príbeh vzniku Lincolnovej diaľnice, zmenil podľa nej názov knihy, ktorý mal pôvodne znieť Nedokončená záležitosť,  o čom svedčia aj jeho zápisníky s konceptom kníh.

Magický rok 1954

Pri písaní nestačí, že sa rozhodnete, že napíšete román o desiatich dňoch zo života osemnásťročných chlapcov. Rozhodujúce bude, do akého obdobia ich zasadíte. Towlesovi nepriamo pomohol jeho otec. Osemnástku dosiahol v roku 1954. Keď si začal študovať fakty, čo všetko sa v ňom udialo, prišiel (povedané jazykom bulváru) k šokujúcim poznatkom.

Pre Ameriku boli 50. roky zvláštnym druhom oázy.  Ekonomike sa darilo relatívne dobre, dôsledkom čoho bola výborná aj situácia na trhu práce. V roku 1954 sa vrátili vojaci z kórejskej vojny a Vietnam bol ešte ďaleko. Mladí Američania sa z toho dôvodu nemuseli báť, že povinne narukujú ako ich otcovia. Keďže v zákopoch sa zotreli rasové, náboženské aj národnostné rozdiely, boj za občianske práva nabral na sile. Zlom nastal 17. mája 1954, kedy Najvyšší súd USA vydal  prelomové rozhodnutie v prípade nazvanom Brown versus školská rada Topeky, v rámci ktorého vyhlásil rasovú segregáciu na školách za protiústavnú.  V nasledujúcom desaťročí odmietla Rosa Parksová vstať zo sedadla v autobuse, čím sa spustila lavína akcií najmä pod vedením Martina Luthera Kinga, ktoré vyvrcholili prijatím zákona o občianskych právach z roku 1964.

V roku 1954 sa začala aj „sexuálna revolúcia“. V decembri 1953 vydal Hugh Hefner prvé číslo magazínu Playboy s aktom Marilyn Monroe na obálke a na plagáte v strede časopisu, čím nahotu premiestnil zo sféry pornografie na pánske nočné stolíky. V tom istom roku vyšla tzv. Kinseyho správa o ženskej sexualite, ktorá preniesla súkromné diskusie o správaní sa v spálni do verejného priestoru. Avšak skutočný prevrat v sexuálnom živote a rodičovstve Američanov prinieslo až schválenie antikoncepčnej tabletky v roku 1961.

Nuž a v neposlednom rade v roku 1954 začali dominovať dva zásadné kultúrne fenomény – hudba zameraná na mládež a televízia. V roku 1950 mala len jedna z takmer sto domácnosti  televízor. Do roku 1954 to vzrástlo na 30 miliónov a do roku 1959 88 % domácností vlastnilo aspoň jeden prijímač. (Keď sa Marty McFly vo filme Späť do budúcnosti ocitne v roku 1955 v dome svojich starých rodičov, ktorí práve pozerajú televízny sitcom, povie, že oni majú dva televízory. Jeho malý strýko zhíkne, že to teda musia byť bohatí. Stará matka lakonicky zareaguje: „Zlato, len si z teba uťahuje. Nikto nemá dva televízory.“)

Tínedžeri v 18. alebo 19. storočí nemali žiadny verejný priestor na sebavyjadrenie. Žili si svoje životy ukryté pred svetom, bez ohľadu na úzkosti, ktorými prechádzali. Sem tam  sa objavil niekto ako Goethe, ktorý skrz Utrpenie mladého Werthera vyjadril generačný pocit, ale jeho dielo nezasiahlo populáciu v celej šírke.  V roku 1954 sa do éteru dostali prvé dva rokenrolové  hity: „Shake, Rattle, and Roll“  Big Joe Turnera a „Rock Around the Clock“ Billa Haileyho a jeho Comets, ktorý sa prepracoval do úvodných titulkov filmu The Blackboard Jungle z roku 1955,  drámy o strednej škole s mladým Sidney Poitierom. Rokenrol bol umeleckou formou vytvorenou mladými ľuďmi pre mladých ľudí, prostredníctvom ktorej dávali verejne najavo svoje  skúsenosti, nádeje ale aj sťažnosti. Tanečné sály a hudobné koncerty sa tak stali prvým verejným fórom, kde sa mladí mohli zhromažďovať a vyjadrovať si navzájom podporu.

Mladí rozhnevaní muži na filmovom plátne

Aj film hrá v Lincolnovej diaľnici dôležitú úlohu. Už keď sa Emmett vracia z nápravno-výchovného zariadenia, je upozornený, že rodina chlapca, ktorý počas bitky spadol tak nešťastne, že zomrel, neuznáva fakt, že si za to odsedel trest. Na výročnom veľtrhu brat mŕtveho chce s Emmettom bojovať uprostred námestia s tým, že majú nevyrovnané účty. Emmett mu preto navrhne vyrovnať si ich tu a teraz a nechá sa zbiť bez toho, aby sa čo i len trochu bránil. Duchess to pozoruje a okomentuje slovami. „Niekto čaká celý život na to, aby vyslovil túto vetu, a keď na ňu príde správny čas, nenájde v sebe vnútornú silu, aby ju vyslovil. Vnútorná sila človeka nie je výsledkom výchovy či tréningu. buď sa s ňou narodíte,  alebo nie. no skôr nie ako áno.“  Vzápätí dodá, že Emmett je ako Alan Ladd v Shaneovi, Frank Sinatra vo filme Odtiaľto na večnosť a Lee Marvin vo filme Divoch.

Towles sa ich vybral, lebo sa mu páčila predstava, že niekedy ten, koho zmlátia, je skutočný „muž“. Ani v tomto prípade netušil, kedy tieto filmy vznikli a teda ani to, či ich Duchess vôbec mohol vidieť. Ako sa ukázalo, všetky mali premiéru v roku 1953 – v apríli, auguste a decembri – menej ako rok pred udalosťami v knihe. Vzniklo tak pre čitateľa ďalšie „okno“ do Ameriky 50. rokov, ktorá si stále romantizovala Divoký Západ, už aj mytologizovala II. svetovú vojnu a začala zápasiť s novou generáciou.  Títo chlapci vyrastali v čase, keď ich otcovia bojovali na fronte a  matky pracovali v továrňach. Dospeli nie vďaka rodičovstvu, ale vďaka gangom, ktoré nepáchali vždy násilie, ale tvorili skupinky neposlušných mladých mužov vyrastajúcich s pocitom, že „nikto nám nehovorí, čo máme robiť“.

Niekoľko prepojení a faktov na záver

Pozorný čitateľ môže nájsť niekoľko vzájomných prepojení všetkých Towlesových románov. Lincolnova diaľnica sa odohráva v rozpätí medzi 12. až 21. júnom 1954. V rovnaký deň končí aj Džentlmen v Moskve.

Woolly daruje Billymu staré dôstojnícke náramkové hodinky, ktoré sa v ich rodine dedili z generácie na generáciu. Ich ciferník je čierny a čísla biele, aby sa dali nosiť aj v boji a nepriťahovali zrak ostreľovačov.  Keď sa Wallace Wolcott v Pravidlách zdvorilosti chystá odísť v lete 1938 do španielskej občianskej vojny, triedia spolu s Katey darčeky, ktoré chcú darovať rodine k Vianociam. Posledným z nich sú dôstojnícke hodinky, ktoré si stiahne zo zápästia a zabalí ich s venovaním svojmu mladému synovcovi a menovcovi Wallaceovi Wolcottovi Martinovi. Ich prázdninový dom, kam utekajú pred svetom, sa nachádza v Adirondackých vrchoch, kde je aj sejf s peniazmi.

Towles nie je typ autora, ktorý si najprv naštuduje tému do detailov, ako to robí napríklad Ken Follett. Po napísaní prvej verzii si ale overuje, či sa nedajú niektoré detaily vylepšiť.  Za týmto účelom sa rozhodol prelistovať  prvé stránky New York Times počas oných desiatich dní, kedy sa Lincolnova diaľnica odohráva. Šokovaný natrafil na článok zo 14. júna, ktorý oznamoval, že v rámci simulácie jadrového útoku sa nasledujúci deň v New Yorku na desať minút zastaví všetka činnosť. Keď si nalistoval titulnú stranu 15. júna, našiel tam fotografiu takmer opusteného Times Square. A práve s miestom kde začínala Lincolnova diaľnica. Takto vznikla kapitola, kde si Woolly  číta staré titulky. V rozhovoroch rád opakuje, že čitatelia síce sú knihou nadšení, ale napríklad jedna čitateľka mu napísala, že pumpa na ktorej  prišiel Emmett o svoje auto, v 50. rokoch neexistovala.  Jej otec bol alkoholik a museli zásoby dopĺňať ďaleko v meste. Môže si za tieto reakcie tak trochu aj sám, lebo je aktívny na sociálnych sieťach, najmä na instagrame (@amortowles). Na druhej strane je veľmi pravdepodobné, že pekný post o jeho knihe vám olajkuje. (Stalo sa to aj autorovi týchto riadkov.)

Americký spisovateľ podľa vlastných slov upozornil vydavateľstvo pri odovzdaní rukopisu, že Lincolnova diaľnica nebude takým knižným bestsellerom, ako bol Džentlmen v Moskve, ktorého filmová verzia s Ewanom McGregorom je už v štádiu príprav. Napriek tomu sa román udržal rok v rebríčku top bestsellerov New York Times a autor bol pozývaný do popredných talkshow a podcastov, plus mal desiatky prednášok o svojej tvorbe, z ktorých mnohé sú dostupné na YouTube či Spotify.

Článok bol pôvodne publikovaný v internetovom magazíne Sieťovka.

Autor: Róbert Dyda