O BLÚDENÍ – rozhovor s autorom Jurajom Koudelom

Juraj Koudela (1977) založil v roku 2014 spolu s Filipom Ostrowským Vydavateľstvo Absynt, ktoré sa zameriava na reportážnu literatúru. Aktuálne prichádza so spisovateľským debutom Kult rysa ostrovida, ktorý je ilustrovaný výtvarníkom Tomášom Klepochom. (Rozhovor pripravila Beáta Beláková.)

Príbeh vášho debutu z veľkej časti vnímam vážne, pretože sa mi zdá, že zrkadlí našu spoločnosť, od ktorej mnohí odvraciame pozornosť, lebo už nezvládame ten nápor arogancie a absurdnosti. Pomohlo vám písanie lepšie pochopiť to, čo sa u nás deje? Lebo vy, na rozdiel od mnohých z nás, ste sa do toho úplne ponorili.

Nemyslím si, že by som hľadal odpovede, skôr som hľadal formu, jazyk a obrazy. Ten príbeh je univerzálny, môže sa odohrávať v ktorejkoľvek zemepisnej šírke a dobe, rovnako som ho písal niekoľko rokov a na rôznych miestach. To, že je tam cítiť istý karpatský spirit, je dôsledkom toho, že mi je najbližší. Chcel som sa na chvíľu stať pútavým rozprávačom príbehu, ktorý čitateľa vtiahne, chcel som vyrozprávať dobrodružstvo, ktoré je fiktívne, avšak inšpirované ľuďmi, ktorých som poznal. Charaktery postáv sú hyperbolizované, sú to cynické kreatúry, je v nich temnota, aká sa skrýva v každom z nás. Formuje nás temné prostredie. Ja som sa do vykreslenia postáv a príbehu úplne ponoril a verím, že forma vtiahne pod vodu aj čitateľa. Chcel som tiež tie patológie obrátiť na žart, aby sa čitateľ, môj spolupútnik príbehu, smial. Moji prví recenzenti rukopisu a aj ilustrátor Tomáš Klepoch mi to potvrdili.

Potom som asi čitateľkou, ktorá za tou temnotou a patológiami vidí presvitať nádej. Zdá sa mi totiž, že hlavná postava a rozprávač zároveň si sem-tam uvedomuje, že je chytený do pasce. Najmä keď spozná čašníčku, vstúpi do iného priestoru (les, drevenica). Vyhrotenosť do absurdných a groteskných situácií tak paradoxne dáva priestor aj bazálnym ľudským emóciám, ktoré sa nedajú nakalibrovať. Nemali ste chuť viac tejto postave pomôcť, aby sa v nich vyznala?

Áno, dobre ste si všimli, že sú momenty, keď precitá. Dlhý čas je nádej, že v jeho príbehu nastane zvrat. Obávam sa však, že sú to len jeho predstavy, že v skutočnosti jeho samoľúbosť preváži. Chcel som, aby čitateľ aspoň v niektorých momentoch pocítil sympatiu k hlavnému hrdinovi. Podľa vašej otázky sa mi zdá, že si aspoň trochu vašej priazne získal. Alebo sa mýlim?

Áno, získal si ma, aj tou svojou sebastrednosťou a aroganciou. Ale v skutočnosti by som ho nechcela stretnúť. Napriek tomu mám ten typ človeka plasticky pred očami… Myslím si, že forma, ktorú ste zvolili, v rámci ktorej sa neustále opakujú a variujú motívy, ale narácia plynie, sa aj hlavná postava čoraz viac napĺňa. Forma korešponduje s významom sebastrednosti hlavnej postavy, všetky motívy sa zbiehajú k nej. Čo vám umožnila táto cyklická forma vyjadriť na širšom poli literárneho rozprávania?

Vždy ma fascinoval autorský jazyk, taký spôsob písania, že čitateľ hneď po prvých vetách dokáže identifikovať autora. Od začiatku, ako som začal premýšľať nad formou, tak som si predstavoval rozprávača, starého človeka, ktorý s darom pre dramatizáciu prednáša rozprávku alebo iný príbeh, ústnou formou podáva nejakú skúsenosť alebo zážitok, ešte v časoch, keď príbehy neboli spísané. Aby si udržal pozornosť poslucháčov pri ohnisku, musí rozprávať dobrodružne. Písaný jazyk má v sebe ambíciu byť dokonalý, môžeme si ho premyslieť, škrtnúť, zlepšovať slovosled, meniť slová, až kým nebudeme s textom spokojní. Pri ústnom podaní naberá jazyk špinu, nedokonalosť, preto často opakujeme nejakú vetu inými slovami, aby sme sa lepšie priblížili k tomu, čo a ako chceme povedať. Mojím zámerom bolo napísať knihu, ktorá je v istom zmysle záznamom pútavého rozprávača.

Našli ste teda ten balans medzi rozprávaným a písaným? Zdá sa mi to zvlášť náročné, ak je to vôbec možné, keďže ste sa podujali na simulovanie rozprávaného písaným textom. Ťažké je už len sformulovať túto otázku. Viete, čo mám na mysli?

Či sa mi podarilo nájsť správny balans, pretaviť plynulosť hovoreného jazyka do textu, nechám na zhodnotenie čitateľov. Všimnite si, že v celom texte je veľmi málo dialógov, aj priama reč postáv je často veľmi dlhá, sú to svojím spôsobom príhovory. Nemal som zámer čo najvernejšie napodobniť hovorený jazyk, skôr som čitateľovi navrhol hru, skúsme sa odosobniť od prostredia, veď je jasné, že text je čítaný, ale hra spočíva v istej teatrálnosti. Ten hovorený jazyk je maniera. Keď sme v divadle, taktiež si uvedomujeme, že celé javisko je postavené z kulís, ale prijímame to, dokážeme sa odosobniť od reality kulís, viac nám vtedy začne pracovať naša vlastná predstavivosť. Môj text je založený na predstavivosti čitateľa, on sám si vytvorí svoj vlastný príbeh.

Často do jedného obrazu vkladáte množstvo na prvý pohľad nesúvisiacich udalostí, situácií, momentov, nápadov, asociácií, myšlienok, niekedy ich priam ukladáte vedľa seba. Ich vnútornú koherenciu musí čitateľ hľadať a skladať. Najmä kým sa nerozprúdi dejová línia. Inšpirovali ste sa nejakým literárnym dielom alebo spisovateľom/kou?

Ja by som nehovoril vyslovene o inšpirácii. Samozrejme sú spisovatelia, ktorí sa ma v minulosti zásadnejšie dotkli, ich knihy boli pre mňa zjavením úplne iného spôsobu písania. Za všetkých by som spomenul Jáchyma Topola a Witolda Gombrowicza. Čítať ich je trochu drina, niekedy sa musíme stranami prehrýzť, ale je to tiež zážitok zo stretnutia unikátnych umelcov a ich predstavivosti. Mám rád rytmus ich textov, je to ako počúvať hudbu.

Sledovali ste rytmus aj vo svojom vlastnom diele? Bolo to niečo, na čo ste pri písaní mysleli? Stretla som sa s teóriou, že si vlastné texty treba čítať nahlas, aby autor doslova započul, že v nich niečo škrie, alebo naopak, krásne ladí.

Vyslovene nahlas som si texty nečítal, skôr pošepky, potichu. Veľa som škrtal, menil slovosled aj slová, dolaďoval som ich. Pomáhala mi pri tom hudba. Ten proces písania bol pre mňa veľmi dôležitý, písal som skoro ráno, ešte pred začiatkom pracovného dňa, aby som mal čistú hlavu. V knihe je veľa alúzií na hudbu, texty piesní, niektoré postavy si ich nôtia. Hral som sa s rytmom textu, v snahe navodiť ho, ako aj narúšať. Text by mal aj prekvapovať čitateľa, preto som miestami aj úmyselne vkladal zdanlivo nesúvisiace vety. Z času na čas sa objaví pani, ktorá zbiera do sáčka psie hovno. Táto postava text odľahčuje, jej úlohou je narušiť rytmus. Myslím, že môj text má pôvab v tej svojej nedokonalosti, niekedy pekne ladí a niekedy je kakofóniou ulice. Hlavne, aby nenudil.

A potom tu je to, čo hlavná postava zaznamenáva z pozorovania/žitia v spoločnosti, na úrovni témy, čo zasúva príbeh tak trochu do úzadia. Ako sa ľudia obliekajú, ako žijú, ako a čo konzumujú. Znova sa tu pohrávate s formou. Tok rozprávania je prerušovaný reklamnými vstupmi. Prečo?

Reklama nás sprevádza na každom kroku, vizuálny smog, počas športových podujatí, v aplikáciách na mobilnom telefóne a v televízii. Reklamné prestávky mi umožnili poukázať na vytváranie túžob. Ako hovorí marketingové heslo, niet veci, ktorú by sme nepotrebovali, existujú len túžby, ktoré sme ešte neobjavili. A reklamy vo svete hlavnej postavy poukazujú na túžby, ktoré môžeme objaviť. Plnia dve základné funkcie, prvou je obraz absurdného, vymysleného sveta, obrazu ľudí, ktorým sa chceme podobať, a druhou je ich pozicionovanie. Sú prispôsobené, umiestnené zámerne na konkrétne miesta v deji príbehu. Iné produkty sú v reklame na luxusný život oligarchov a iné pre ekoteroristov v ilegálnom svete darkwebu. Kúpiť sa dá čokoľvek, nová identita s občianskym preukazom a rodným listom, ako aj prípravky na zdravé kĺby, alebo šampón na zvýšený objem vlasov.

Fascinujúca je tiež postava Svokra, ktorý je vynikajúci v mystifikácii. Pri ňom som si uvedomila, že každý tak trochu vo svojom živote mystifikujeme, pretože na to máme „úžasné“ nástroje – predovšetkým sociálne siete. Vieme ovplyvniť to, čo si druhí o nás majú myslieť. Vy sprevádzate čitateľa celým týmto procesom, dovádzate to do krajností, provokujete a to je presne ten jazyk umenia, ktorý dokáže túto tému uchopiť – poburovať, dráždiť, znepokojovať, klásť otázky. Premýšľam, mohlo vás v tomto ovplyvniť aj hlboké poznanie reportážnej literatúry? Aj v nej často ide o zlo napísané pekným jazykom.

Mám rád, keď sa fakty, štrukturálne problémy, univerzálne pravidlá, rozprávajú prostredníctvom príbehov. To, čo má spoločné literárna reportáž s mojou knihou, je dosah veľkých, systémových patológií na malú jednotku, čiže jedného človeka, akým spôsobom mení jeho pohľad na svet, na hodnoty, ako sa mení niekto, kto si uvedomuje odklon od ideálov ku pragmatickým rozhodnutiam. Svokor zosobňuje moc, ideológa, postavu, za ktorú si môžeme doplniť rôzne mediálne známe osobnosti, podnikateľov, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú prijímanie zákonov, rozhodnutia na rôznych úrovniach. Skutočné osobnosti ma inšpirovali, ale v príbehu sú tie situácie hyperbolizované, aby silnejšie rezonovali a aby miestami pôsobili ako groteska.

Ak by som mala stručne napísať, o čom je dielo Kult rysa ostrovida, mala by som s tým problém, čo len dokazuje jeho problematickosť a viacvrstevnatosť. Vy by ste to vedeli? Opísať ho pár vetami?

Dobre ste to napísali vo vašej otázke, príbeh je mnohovrstevný a interpretácia je nejednoznačná. Môj zámer bol, aby si každý individuálny čitateľ našiel svoj vlastný Kult rysa ostrovida, svoju vlastnú interpretáciu, ktorá sa bude aj v priebehu času meniť. Ja môžem povedať, čo znamená pre mňa, čo je, samozrejme, môj osobný, intímny pohľad, a ktorý v žiadnom prípade nebude korešpondovať s pocitmi iných čitateľov. Ale pokúsim sa. Pre mňa je Kult rysa ostrovida knihou o túžbach, o hľadaní šťastia, uznania, o snahe zorientovať sa nejako vo veľmi komplikovanom svete informácií, médií a sociálnych interakcií, je to kniha o blúdení a snahe mať vplyv na svoj život, pokúsiť sa ho riadiť, čo často býva dopredu prehratým bojom.

Rozhovor pripravila Beáta Beláková.