OČISTILA MENO KATA – rozhovor s autorkou Zuzanou Nomilnerovou
Zuzana Nomilnerová (1985) napísala svoj debut na smartfóne. Je introvertka a verí na osud. Kdesi v pozadí zohrala rolu aj trauma z detstva. Nechala ma totiž trošku nahliadnuť do jej duše a podľa toho usudzujem, že pri písaní o krutých praktikách kata Ondreja sa zaoberala aj myšlienkou absolútneho zla, ktorú ľudstvo rieši odnepamäti. Akoby v tej samotnej myšlienke či jej zosobnení nebol priestor pre krásu. No mne sa zdá, že Zuzana ju našla a rozvinula do románu Katovo objatie. (Rozhovor pripravila Beáta Beláková.)
Uvedomili ste si, či už v procese písania alebo po uzavretí príbehu, keď ste nad ním získali väčší nadhľad, že prináša veľmi starý archetyp krásky a zvieraťa? Alebo naopak, vedome ste s ním od začiatku pracovali?
Nie, nie, toto nebol môj prvotný zámer, a pravdupovediac, došlo mi to krátko pred dopísaním, alebo o čosi neskôr, že príbeh v sebe ukrýva istý odkaz na rozprávku o kráske a zvierati.
Existuje veľmi veľa spracovaní tohto archetypu/motívu naprieč storočiami a druhmi umenia. Pri čítaní vášho románu sa mi veľmi často vynárali obrazy z knihy aj filmu Želary. Mužská živočíšnosť, vidiecky kolorit, bylinky, poslušnosť systému, civilizovaná zdravotná sestra sa musí vydať za sedliaka… Inšpirovali ste sa podobnými literárnymi či filmovými príbehmi?
Práveže ani nie, aj keď je pravda, že mám prečítaných množstvo historických románov a napozeraných veľa historických filmov, pri písaní môjho románu som šla skôr po vnútornom pocite, a verte, že som často prepisovala, menila dej atď., až kým som úplne nebola spokojná s výsledkom. Popritom som o danej téme – katovom remesle – hľadala tých málo informácií, ktoré sú verejne dostupné.
Niečo ste si dohľadali či doštudovali, no ten backgroud, to, na čom možno vystavať príbeh, vám odovzdali vaši prastarí rodičia?
Áno. V bylinkách sa vyznala moja prastará mama z matkinej strany – za celý svoj život bola iba párkrát u doktora a zomrela po návrate domov zo zberu byliniek –, takže tu som mala jasno, že práve bylinky a veci s tým spojené do príbehu začlením. Mám to asi v krvi, aj keď som od nej pochytila iba zlomok z jej nadania – bola som ešte malá, keď som s ňou chodila zbierať bylinky… Boli to krásne časy. A vidiek? Ten mám tiež v krvi, keďže na vidieku žili moji predkovia z otcovej aj matkinej strany, dodnes tam žije moja rodina a po rokoch znova aj ja.
A popritom zbieraní byliniek, vám jej manžel Ondrej, váš prastarý otec, rozprával príbehy. Ktorý z nich je súčasťou vášho debutu?
Presne tak. Ale to už bolo o pár rokov neskôr, keď som bola trošku staršia. Prastarý otec mi vyrozprával mnoho príbehov a tento jeden, ani nie príbeh, skôr opis toho, ako k nám do Brezna v minulosti chodil kat na koni, i poukazovanie miest, kde popravoval, či prerozprávanie toho, aký mal kat život, vo mne utkvel, ani sama neviem prečo, a bol mi dosť značnou nápoveďou pri písaní.
Viedla vás teda fascinácia, ktorá je zrejmá nielen v téme, ale aj v štýle rozprávania. Najmä v podrobných opisoch postáv, prostredia či situácií. Štylizujete akoby na jeden nádych, ktorý celý ten obraz „zovrie“ a neroztrúsi sa, nepustí, čitateľ si nevydýchne, treba to obsiahnuť celé. Tzn. dlhé vetné konštrukcie s prechodníkmi, nad ktorými som sa celkom zapotila. Povedala by som, že je to váš autorsky charakteristický prvok.
Nuž, každý z nás je svojím spôsobom originál. Aj spisovatelia/spisovateľky sú rozdielni/rozdielne v tom, ako píšu. Aj ja som originál. To som ja a inak písať neviem, respektíve píšem ako viem, ako to cítim. A tie prechodníky? Ja ich volám „odbočky“. Keď ku hlavnej myšlienke pripojím ďalšiu alebo aj dve. Mám svoj štýl písania. Som jednoducho jedinečná. Ale aké by to bolo, keby sme boli všetci spisovatelia rovnakí? To, ako píšem, som ja. Je to môj podpis, je to môj odtlačok prsta.
Máte skúsenosť s písaním?
Áno, mám. Od trinástich rokov do asi pätnástich som písala poéziu. Len tak pre seba. Pred siedmimi rokmi som sa pustila do prózy – tie príbehy mi chodili po rozume asi od puberty, a nedali mi pokoja, kým som ich nenapísala. Jeden historický román som skúšala vydať, no nezaujal vydavateľstvá, a jeden fantasy leží v šuplíku. Tretí je môj debut, historická romanca Katovo objatie. No a písať neprestávam a asi neprestanem už nikdy. Na platformu Wattpad zverejňujem moje ďalšie príbehy. A možno raz budú aj z nich knihy. Dúfam v to.
Pozrime sa na postavu Kristíny. Je to silná, odvážna, tvrdohlavá žena, vnútri mimoriadne citlivá. V mnohých pasážach na mňa zapôsobila…
Kristína? Viete, že až manžel ma upozornil na to, asi niekde pred koncom môjho príbehu – čítal si jeho prvú verziu, ešte pred odoslaním do vydavateľstiev –, že som presne ako ona? Teda, že ona je ako ja? Asi som do nej vložila viac-menej svoje povahové črty, i keď to som spočiatku nechcela.
Vravíte spočiatku. Mám to chápať tak, že následne ste začali pracovať na jej rozvíjaní?
Áno, presne tak. Nakoniec sa mi zapáčilo, že je ako ja. Tvrdohlavá… A jej povaha, teda aj mňa charakterizujúca, sa mi do príbehu veľmi hodila.
Súčasťou prózy sú aj erotické scény, miestami veľmi podrobné, zväčša funkčne vsadené do príbehu, dodávajú textu spád a šťavu, aj keď menej je viac, a sem-tam sa mi to zdalo už príliš. Je to však celé vsadené v nejakom peknom obraze, mohol by byť v tomto kontexte váš budúci čitateľ aj tínedžer?
Máte pravdu, menej je viac, ale ja som si vybrala to viac – šťavu. A možno niekomu to bude naopak málo. No osobne sa mi to k celému príbehu takto hodí. A tínedžer ako môj čitateľ? Prečo nie. Viete, už je iná doba. Mládež už dospieva oveľa skôr ako my staršie ročníky, keď sme boli mladí. Vidím to na svojich vlastných deťoch, osemnásťročnej dcére a štrnásťročnom synovi a ich rovesníkoch. A erotika? Tá sa dá predsa nájsť hocikde na internete, v televízii alebo si mládež povie, ako to chodí, medzi seberovnými.
Dali ste svojim deťom čítať Katovo objatie? Viem, že toto nebol váš zámer, ale zdá sa mi, že čítanie podobných kníh patrí medzi najkultivovanejšie formy zoznamovania sa s vlastnou sexualitou.
Pokiaľ viem, syn si ho nečítal a ani by som mu ho vedome zatiaľ čítať nedala. Dcéra áno. Veď jej sa príbeh už od začiatku páčil. Neskôr som chcela počuť jej názor. Nie je to priveľa? – pýtala som sa jej často. Ubezpečila ma, že mladí ľudia v jej veku a aj mladší si vravia aj horšie veci a opisujú ich podrobnejšie, ako mám napísané ja. Myslím, čo sa týka sexuálnych scén. Počítala som, aj počítam s tým, že po knihe siahnu aj mladšie ročníky.
Mnohé reálie vo vašej próze sú známe fakty popísané odborníkmi. Napríklad historik Martin Tibenský hovorí o tom, že kati mali na starosti aj verejné domy, odstraňovali túlavé zvieratá, museli sa vyznať v anatómii človeka. Aj vy o tom píšete. Ktorých odborných publikácií ste sa držali?
Inšpirovala som sa presne aj vami spomenutým historikom, aj niektorými článkami už dávnejšie publikovanými na internete, na Wikipédii, a aj rozprávaním prastarého otca. Všetko toto som si pozliepala dokopy a výsledok je, aký je. Chcela som to mať napísané čo najvernejšie, nič nepreháňať, či niečo si vymýšľať, skresľovať, pretáčať fakty. No niektoré veci som si musela aj domyslieť a napísať podľa seba. Netuším totižto, a nikde som to nevedela vyhľadať, či v tej dobe bola Banská Bystrica ešte stále obohnaná opevnením a či sa brány používali tak, ako to mám napísané v románe.
Meč kata Jakuba Freya z roku 1685 sa nachádza v zbierke Západoslovenského múzea v Trnave. Boli ste si ho niekedy obzrieť? Je Jakub Frey predobrazom románového Ondreja Freya?
To naozaj existuje taký meč? Netušila som o tom. A priezvisko Freyovcov som našla v jednom článku pri hľadaní informácií o tomto remesle, tak sa mi zdalo dobré použiť ho, ak skutočne kat s týmto priezviskom existoval. Som ohromená, lebo ste mi práve potvrdili, že áno. Že aj toto mám v románe správne. Tú informáciu som si totiž nemala kde overiť. Našla som to iba v jednom článku. Boli tam spomenuté dve priezviská. A ja som si vybrala priezvisko Frey. Náhoda? Osud?
V závere svojho debutu spomínate, že v súvislosti s knihou sa vám diali rôzne osudom riadené situácie, neveríte na náhody. Čo myslíte, kam túto knihu zaveje osud? Nie je to predsa len o tom, že ak žijete nejakou témou, zostríte zmysly práve pri informáciách týkajúcich sa katovho remesla?
Ďaleko. To je moja odpoveď. Verím príbehu, je to predsa niečo iné, ľudia takéto niečo ešte nečítali. Je to zaujímavá téma, zaujímavé postavy, je to príbeh zo Slovenska… A nie, to neboli náhody. Keby to mali byť náhody, stanú sa iba mne. Viete, na mnohé ma upozornili iní. Manžel na prednášku o stredovekej justícii a katovom remesle etnologičky a historičky Kataríny Nádaskej, potom mi to isté na Instagram poslala kamarátka zo Žiliny, syn, ktorý len tak listoval v kalendári a našiel tam recept. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby ten recept nemal názov Katov šľah. Ak sú toto náhody… A to nie je ani zďaleka všetko.
Niekedy mám pocit, že Ondrejov duch, teraz už môžem bez okolkov povedať, že duch kata Freya, skutočného kata, ktorý žil, je pri mne a bol i pri písaní. Možno potreboval očistiť meno. A mala som to urobiť ja. Ktovie.
Rozhovor pripravila Beáta Beláková.
Pridaj komentár