„Prečo som napísala Zaľúbila som sa do nádeje?“

Príbeh mladej autorky Lou-Andrea Callewaertovej známej ako Lancali chytil za srdcia mnohých čitateľov po celom svete, teraz vám prinášame článok o tom, ako príbeh vznikal, čo bolo autorkinou inšpiráciou i to, pre koho ho napísala.

(článok je preloženým prepisom niektorých úsekov z autorkinho videa „Why I wrote I Fell in Love with Hope“)

„Zaľúbila som sa do nádeje je príbeh o dospievaní odohrávajúci sa v neľútostnom prostredí nemocnice. Skupina piatich priateľov (Sam, Neo, Sony, Hikari a Coeur) spoločne čelí realite života, od duševných chorôb cez násilných rodičov, až po fyzické choroby a postihnutia. Navzájom si sľúbia, že sa postavia voči očividnému a utečú z nemocnice skôr, ako im smrť nevyhnutne zaklope na dvere.

„Tento príbeh rozkladá kúsky môjho srdca naširoko po papieri. Plynie z perspektívy vševedúceho rozprávača a je sondou do priateľstva, hriechu, choroby, lásky a do všetkého, čo nás robí ľuďmi.“
– Zaľúbila som sa do nádeje (s. 9)

Finálnu verziu Zaľúbila som sa do nádeje som dopísala až v roku 2021, ale nápad vznikol oveľa skôr. Písať som začala predtým, ako si vôbec pamätám. Písanie bolo pre mňa od malička určitou formou cvičenia, empatie, ale aj úniku. Je to to, čo ma robí najšťastnejšou…

Viete, o chorých ľuďoch existuje určitá stigma. Stigma, podľa ktorej ak o svojej chorobe nehovoríte, ak sa nesťažujete, budú vás vnímať ako silnejšieho a statočnejšieho. Ale poviem vám, že počas celého obdobia, čo som bola chorá, som nikdy nemyslela na nejaký strach z choroby. Oveľa horšia bola samota. Rodina okolo vás začne chodiť po špičkách, vaši priatelia sa postupne vzďaľujú a v škole, pokiaľ je vaša choroba aj fyzicky viditeľná, vás veľa ľudí začne izolovať alebo si z vás robiť srandu.

Naraz sa ocitnete v špirále, ktorá vás uväzňuje a vy ostanete sami. A hoci nie každý sa vie vžiť do neustálej, pretrvávajúcej bolesti, myslím si, že každý sa dokáže vžiť do pocitu osamelosti.

Jediné dve veci, ktoré ma vytrhli z tohto kolobehu, boli písanie/čítanie a môj kamarát Sam. Len pre info musím dodať, že v tom období som bola veľmi nepríjemná a drzá. Bolo pre mňa náročné zachovať si súcit a empatiu voči druhým, keď mi bolo najhoršie. Ale stretla som Sama a zdalo sa, že jeho to vôbec nezaujíma. Videl vo mne to dobré ja som zasa videla to dobré v ňom. Sam trpel autoimunitným ochorením, takmer celý čas musel byť v nemocnici. Keď sme sa nemohli vidieť fyzicky, volali sme si, mailovali a boli v takmer neustálom kontakte.

Viac ako tri roky to bol môj najlepší priateľ. Bol to človek, ktorý ma presvedčil, aby som vzala do ruky pero, keď som si myslela, že písanie už nie je pre mňa možnosťou. Spolu nám napadlo napísať príbeh, v ktorom zdraví ľudia prostredníctvom postáv zažijú, aké je to vlastne byť chorý. Prečo? Pretože každý príbeh, každú knihu, ktorú sme o nás (chorých) čítali, nenapísali ľudia ako my. Boli to knihy napísané dospelými a zväčša zdravými dospelými, ktorí vôbec netušili, čo prežívajú tí, ktorí chorí sú. Napísali ich ľudia, ktorí sa na problém pozerali radšej zvrchu než zvnútra. Chceli sme ľuďom ukázať, že len preto, že sa niečo končí, neznamená to, že to za to nestálo. Vtedy sa zrodil príbeh Zaľúbila som sa do nádeje.

Deň po tom, čo som napísala prvú kapitolu, Sam zomrel. Nebolo to ľahké a stále nie je, ak mám byť úprimná. Oplakávala som svoju budúcnosť od momentu, čo mi bola diagnostikovaná choroba a zrazu som oplakávala môjho najlepšieho priateľa…

V písaní som pokračovala, ale ku knihe  Zaľúbila som sa do nádeje som sa vrátila až sedem rokov po jeho smrti. Celý ten čas som sa na ňu pozerala z diaľky, na malú zložku v rohu obrazovky počítača, pretože som sa necítila pripravená. Chcela som rásť ako spisovateľka, chcela som sa uistiť, že mám dostatočné, životné i tvorivé, skúsenosti. A tak som písala… napísala som viacero kníh, ktoré som si nechala pre seba, ale aj fanfikcie, básne a eseje, pretože to je to, kto som, kým som vždy bola.

Ak si máte zo Zaľúbila som sa do nádeje niečo vziať, tak je to myšlienka, že ľudia nie sú definovaní svojimi chorobami. Stále som to isté dieťa s rovnakými snami ako pred diagnostikovaním, ale teraz ich nasledujem…

Zaľúbila som sa do nádeje som napísala pre ľudí ako som ja a Sam, ale aj pre ľudí, ktorí sa o nás starajú, pre zdravotné sestry, lekárov. Napísala som ho pre rodinných príslušníkov a milióny ľudí, ktorí sa necítia počutí alebo reprezentovaní preto, že táto stigma okolo odvahy a sily, ak o svojej chorobe nehovoríme, nie je pravdivá. Zmysel pre komunitu nachádzame tým, že sme k sebe otvorení, že sa navzájom nachádzame.

Myslím si, že dôvod, prečo si tento príbeh po publikovaní našiel toľko čitateľov, je ten, že som bola úprimná. Žiadnu časť som neobalila do cukru, je to fikcia, ktorá je v každom prípade, pokiaľ ide o útrapy a zážitky, realistická. Chcela som, aby príbeh v ľuďoch zarezonoval, a to sa aj stalo.

Úspech tejto knihy v číslach je veľký a je to niečo, o čom sa ľahko hovorí, no myslím si, že hodnota úspechu je skôr v prijatí, akému sa tejto knihy dostalo. Osobne dostávam správy od lekárov, zdravotných sestier, rôznych zdravotných profesionálov, ale aj od rodičov, súrodencov a priateľov, a hlavne od mnohých chorých ľudí, detí a každého jedného človeka, ktorý mi hovorí, že sa konečne cíti byť videný.

Chcela som, aby kniha vyšla a aby ju prečítalo čo najviac ľudí, pretože s istotou viem, že keby som ja ako trinásťročná čítala niečo podobné, cítila by som sa oveľa menej osamelá. Už viem, že na svete sú milióny ľudí, ktorí si prechádzajú tým istým. A ja dúfam, že táto kniha pomôže všetkým ľuďom a deťom, ako som ja.“