ROZPRÁVKY PÍSALA TAK, AKO TO CÍTILA

Vydavateľstvo Tatran vydalo unikátnu zbierku rozprávok dosiaľ neznámej rozprávkarky Amálie Sirotkovej (1813 – 1892). Každou stránkou Zabudnutých rozprávok presakuje precízna a erudovaná úprava Jany Piroščákovej, ale aj jej vnútorná zanietenosť a fascinácia. Zasadenie rozprávok do dobového kontextu umocňuje poznanie, že Sirotková zapisovala rozprávky slobodnejšie, nachádzala v nich – a azda aj sama do nich vkladala – hlbokú ľudskosť. (Rozhovor pripravila Beáta Beláková.)

V rozhovore sa dočítate:

• • odkedy Jana Piroščáková vedela o existencii rukopisu Amálie Sirotkovej,
  • prečo Amália Sirotková vyniká spomedzi mužov-rozprávkarov,
  • v čom je podobná Božene Němcovej,
  • čo prezrádza o živote Amálie Sirotkovej jej rukopis.

Po bohatých skúsenostiach s editovaním rozprávok, ktoré vyšli pod názvami Prostonárodné slovenské rozprávky (P. Dobšinský), Rozprávky starých Slovákov (S. Reuss), Slovenské rozprávky a povesti (B. Němcová) vo Vydavateľstve Tatran – ako sa vám pracovalo na Zabudnutých rozprávkach Amálie Sirotkovej?

Výborne – ako na každej knihe, na ktorej práve pracujem. To je výhoda, keď je práca zároveň koníčkom. Príprava každého titulu ma natoľko vnútorne zamestná, že ním niekoľko mesiacov vyslovene žijem. Navyše, edičná práca nie je ďalšia moja pracovná povinnosť k vedeckej práci, ktorá ma primárne „živí“, ale je jej dôležitým výstupom. A čo je pre mňa dôležité: vnútorne veľmi zmysluplným výstupom.

Kedy, v akom období ste prišli na prvú indíciu, že Amália Sirotková aktívne zapisovala rozprávky, a tie by mohli byť uložené v Literárnom archíve SNK? V Zabudnutých rozprávkach spomínate, že začiatkom 20. storočia boli vyňaté z Dobšinského pozostalosti. Kedy sa dostali k vám?

O tom, že existuje zbierka rozprávok Amálie Sirotkovej a je uložená v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine, viem viac ako 20 rokov, odkedy som začala pracovať na svojej dizertačnej práci. Jej témou boli rozprávky v slovenskom romantizme a pôvodné zadanie spracovať knižné vydania slovenských rozprávok v 19. storočí v perspektíve slovenského romantizmu. Mňa však viac ako knižné edície zaujali ich zdroje – rukopisné zbierky rozprávok. Keby som študovala folkloristiku, určite by som o nich vedela už skôr, no ja som študovala slovenskú literatúru, a preto som sa k nim dostala až počas vlastného výskumu.

Tu sa mi ukázalo, že je to materiál, ktorý je nedostatočne prebádaný, a teda mi ponúka široké výskumné možnosti, a ako editorka som sa postupne snažila nájsť spôsoby, ako ho priblížiť čitateľom. So zbierkou Amálie Sirotkovej som však bližšie nepracovala, pretože pre témy, ktorým som sa venovala, bola marginálna. (Aj vo svojej monografii venovanej rozprávkam ju uvádzam len v poznámke pod čiarou.) Keď som však pred niekoľkými rokmi pripravovala pre Vydavateľstvo Tatran rozprávky Samuela Reussa, ktoré boli navyše doplnené autorovými interpretáciami, čo môže byť pre bežného čitateľa problematický edičný model, titul mal pozitívne ohlasy (dokonca aktuálne vyšiel v preklade do arabčiny), posmelilo ma to uvažovať o tom, že podobne sprístupním verejnosti aj zbierku Amálie Sirotkovej.

Pristavme sa pri neustále omieľanom presvedčení, že rozprávky, o ktorých sa tu rozprávame, sú „krváky“ nevhodné pre deti. Mne sa zdá, že v kontexte toho, čomu všetkému sú dnešné deti vystavené, to v súčasnosti vyznieva až komicky. Dokonca by som to otočila. Vo svete hrdinstva –, ktorý ponúka dnešný digitálny svet a animované seriály masívne podporené merch produktami, môžu fungovať aj čerti, draci či ježibaby, aj keď ich hrdinovia rozsekajú na márne kúsky –, rovnako dobre, deti to fascinuje. Dôležitá je, samozrejme, prítomnosť a vysvetlenie rodiča. Ako to vnímate vy?

Ďakujem, vyjadrili ste to presne. Predovšetkým: rozprávky, ktoré čítame v zbierkach Pavla Dobšinského, rovnako ako autentické ľudové rozprávky (teda tie, ktoré si ľudia rozprávali), neboli určené deťom, ale dospelým. Tým je, myslím, všetko podstatné povedané. Ak odmyslíme zábavnú funkciu, teda naplnenie potreby postrašiť (sa), ktorú mali ľudia aj v minulosti (prečo by nemali?), dôležité je, že to, čo vnímame ako brutálne a „krváky“, v rozprávkach nie je samoúčelné, ale dôsledne funkčné.

Ak hrdina získa najväčšiu možnú odmenu, a teda kráľovstvo, škodca musí byť rovnako adekvátne za obludnosť svojich činov potrestaný, napr. roztrhaním koňmi (čo je mimochodom odraz útrpného práva).

Ak takýto typ rozprávok ponúkame deťom, je dobré ich pri čítaní sprevádzať. Zvlášť na to treba upozorniť rodičov, ktorí siahnu po rozprávkach Amálie Sirotkovej. Ona sa totiž sústredila aj na témy, ktoré boli pre dobových zberateľov neprijateľné.

Hoci o živote A. Sirotkovej veľa nevieme, z vašej interpretácie jej rozprávok, ktorá je súčasťou vydania, sa mi zdá, že je vám v istom zmysle osobne blízka, dokonca sa odvážim odhadnúť, že bližšia ako iní rozprávkari. V čom vám učarovala?

Nehovorila by som priamo o osobnej blízkosti, je to skôr zvedavosť a istý druh fascinácie, s ktorými sa konfrontujem, odkedy sa Amáliou Sirotkovou a jej rozprávkami zaoberám bližšie. Opakovane sa mi ako paralela vynára Božena Němcová a rola, ktorú zohrala pre Teréziu Vansovú a Altu Vášovú. Pre obe tieto spisovateľky bol Němcovej život a tvorba hlbokou inšpiráciou a vzorom. Ja v tejto pozícii Sirotkovú nevnímam, ale je pre mňa veľmi dôležitá ako pre literárnu historičku, a to je dôvod, prečo sa tak teším, že sa dostáva k slovenským čitateľom.

„… sú látkami aj štýlom odlišné od rozprávok, ako ich

poznáme z vydaní Pavla Dobšinského.“

Na koľkých spisovateľov si spomeniete, keď sa povie slovenská literatúra 19. storočia? Koľko je medzi nimi mužov a koľko je medzi nimi žien? Už to je dôvod, aby sme o nej hovorili a snažili sa zistiť niečo bližšie. Čím mi učarovala, to sú jej rozprávky – pretože sú látkami aj štýlom odlišné od rozprávok, ako ich poznáme z vydaní Pavla Dobšinského. Táto odlišnosť je pre mňa ešte nápadnejšia, ako ju môže vnímať bežný čitateľ, pretože dobre poznám zdroje, z ktorých Dobšinský vychádzal – a odlišná je aj v porovnaní s nimi.

Čím si vysvetľujete tú inakosť a odlišnosť, ten čiastočný odklon od tradície, ako ju poznáme? Dáva nám na toto literárna história odpoveď?

V čom bola výnimkou (a čo sa následne odrazilo aj na charaktere jej textov) – a to v porovnaní s tými rukopisnými zbierkami, ktoré boli najdôležitejšími materiálovými zdrojmi pre Pavla Dobšinského, keďže jeho rozprávky čitatelia poznajú a vnímajú ich ako normu – to je (zjednodušene to nazvem) slobodnejší prístup k písaniu oproti tomu, ako zapisoval rozprávky Dobšinský a jeho generácia.

S výnimkou Samuela Reussa to boli mladí muži, študenti, najmä budúci kňazi. Rozprávky zapisovali nielen preto, aby sa tieto príbehy zachovali pre nasledujúce generácie, ale (veľmi zjednodušene povedané, lebo tých cieľov sledovali viac) najmä preto, aby nimi ukázali kultúrne bohatstvo Slovákov. Tento cieľ priamo vylučoval, aby rozprávky zapisovali v tej autentickej podobe, ako si ich rozprával ľud. (Tušíte, čo všetko a ako si rozprával? Nikdy to nezistíme v celom rozsahu, môžeme si to iba domýšľať a predpokladať na základe kvalitatívne rôznych fragmentov.) Paradoxne argumentovali tým, že ich zapisujú verne podľa rozprávania ľudu. No v praxi to takto nerobili: rozprávanie ľudových rozprávačov výrazne cenzurovali (jazykovo i motivicky) a esteticky ho vylepšovali, „prikrášľovali“. Vopred si vytvorili vzor, ideál, ako má vyzerať slovenská rozprávka, aby spĺňala kritériá, ktoré od nej požadovali, a tento potom napĺňali. Rozprávky, ktoré čítame v ich knižných zbierkach, nie sú autentické pramene folklórnej prózy, hoci vychádzajú bezprostredne z jej látok, jazyka, rozprávačskej tradície. Sú výsledkom tvorivého procesu, ktorý bol však veľmi dôsledne „moderovaný“ koncepčne.

Amália Sirotková začala písať rozprávky až ako zrelá žena. Zdá sa, že prvé rozprávky zapísala práve preto, aby prispela k formujúcej sa tradícii, pestovanej dovtedy výlučne mužmi: na najstaršom známom zošite, ktorý sa od nej zachoval, je totiž pripísané, že ich spisuje pre Janka Rimavského, teda Jána Francisciho – toho dôležitého muža, ktorý začiatkom štyridsiatych rokov inicioval na prešporskom lýceu zbieranie rozprávok medzi svojimi spolužiakmi a v roku 1845 vydal prvú zbierku slovenských rozprávok. Na rozdiel od rozprávkarov okolo Francisciho a neskôr Dobšinského sa však nenechala obmedzovať takým typom autocenzúry, ktorý bol pre nich fakticky nutnosťou. Písala ich podľa toho, ako ich azda počula, no najmä podľa toho, ako to sama cítila. (To má spoločné s Boženou Němcovou.) Dalo by sa povedať slobodnejšie, a teda aj kreatívnejšie – nezväzovala ju totiž taká silná ideologická koncepcia ako Dobšinského a jeho spolupracovníkov.

So slobodnejším charakterom tvorby súvisí aj to, že na rozdiel od svojich mužských kolegov sa A. Sirotková nevyhýbala témam telesnosti a sexuality? A tiež to, že jej ženské hrdinky sú odvážne a aktívne?

Témy telesnosti a sexuality nemožno z folklórnej prózy umelo „vyčiarknuť“, ako to urobila romantická generácia, pre ktorú boli neprijateľné najmä z ideologických dôvodov, a dôležitú úlohu pri tom zohrala aj profesia a svetonázor zapisovateľov (aj bazálna prudérnosť). Tieto témy sú vo folklórnej tradícii integrálne prítomné ako vlastne akékoľvek iné motívy, ktoré odrážajú bazálne životné situácie, a preto sú spoločné príbehom rozprávaným vo všetkých kútoch sveta. O to viac som rada, že sa nám zachovali rozprávky Amálie Sirotkovej, ktoré zachytávajú aj takéto hlboko archetypálne motívy.

V súvislosti s telesnosťou a spôsobom stvárnenia ženských postáv treba doplniť: dôležitú úlohu zohralo aj to, že rozprávky písala z pozície ženy. V tom vidím ďalšiu zreteľnú paralelu s rozprávkami Boženy Němcovej. Rodový aspekt nechcem absolutizovať, ale javí sa veľmi dôležitý, ak aj nie zásadný.

V kontexte materstva a ženských hrdiniek vo mne zanechal veľmi silný dojem obraz z rozprávky O Jankovi a Martinovi – o Zuzke, ktorá v zamurovanej komôrke porodila dvoch synov a tam žili tri roky…

Práve na takýchto detailoch možno najlepšie ukázať, v čom sú rozprávky Amálie Sirotkovej „iné“ oproti rozprávkam známym z knižných vydaní Pavla Dobšinského, čím sú unikátne. Neviem si predstaviť, že by nejaký muž v období, o ktorom sa rozprávame, spracoval motív počatia mimo manželstva tak, ako to urobila Sirotková. Bolo by to v rozpore s predstavami o morálnej čistote slovenského ľudu. Zakomponovať takýto motív do rozprávky by znamenalo očierniť tento idealizovaný ľud.

„… nad morálku (svetskú aj náboženskú) povýšila

hlbokú ľudskosť, ktorú vnímala ako základnú hodnotu.“

Sirotková písala slobodnejšie, pretože sa svojimi rozprávkami nesnažila napĺňať určitý ideologický koncept. No je tu ešte niečo dôležitejšie, čo charakterizuje jej rozprávky a čo na tomto príklade môžeme vidieť – v riešení základnej situácie. Zamurovanú Zuzku a jej deti zachraňuje vtáčik, ktorého Sirotková označuje ako božieho posla. Boží posol zachraňujúci necudnú ženu? Pre mužov-kňazov neprijateľné, na smilstvo nazerali ako na smrteľný hriech. Amália Sirotková mala zjavne iný názor. Kým rodičia sa k dcére zachovali neľudsky zo strachu, že ich ohovorí okolie, nad Zuzkou sa zmilovala najvyššia inštancia – Boh. Je to ukážkový príklad milosrdenstva a láskavosti, aké nachádzame v Ježišových podobenstvách z evanjelií. Sirotkovej riešenie ukazuje – a môžeme to vidieť aj v iných jej rozprávkach – že nad morálku (svetskú aj náboženskú) povýšila hlbokú ľudskosť, ktorú vnímala ako základnú hodnotu.

Čítanie rukopisu Amálie Sirotkovej si zaiste vyžadovalo nesmiernu dávku trpezlivosti. Bolo toto lúštenie najťažšou časťou vašej práce pri editovaní?

Neviem, či existuje nejaká časť edičnej práce, ktorú vnímam ako ťažšiu alebo ľahšiu oproti iným, lebo každá vyžaduje rôzne kompetencie a ja ich mám všetky rada. Trpezlivosť je dôležitá pri každej práci, ktorú človek robí poctivo. Určite ale môžem povedať, že prepisovanie rukopisu je pre mňa jedna z najobľúbenejších fáz, čo asi súvisí s tým, že mám rada archívny výskum.

Možno si to idealizujem, ale bádanie v archívoch a následné čítanie rukopisu si predstavujem ako pomalú, sústredenú prácu. Bádateľ si dáva do súvislosti okraje, fľaky, zažltnutie a stav papiera, sklon písma… Ja v tom vidím krásu. Čo nám ešte prezrádza rukopisné písmo Amálie Sirotkovej? Možno aj za cenu, že by sme mali (len jemne) prekročiť hranice vedy/literárnej histórie a tak trošku fabulovali.

Z môjho pohľadu si to neidealizujete, pomenovali ste všetko, čo mám na tejto práci rada. Plus je to neraz práca detektívna, dobrodružná (áno!), býva dojemná aj bolestná (najmä pri čítaní korešpondencie), málokedy nudná, vždy objavná. Hľadáte jednu konkrétnu vec (treba sa zmieriť s tým, že ju možno ani nenájdete), ale popritom objavíte desať iných, úžasných, ktoré vás navedú novými smermi. V niektorých momentoch je to práca neopakovateľná a nezopakovateľná, lebo napr. atrament alebo ceruza na istých druhoch papiera postupne prestávajú byť vidieť, a keď sa daný dokument včas kvalitne nezdigitalizuje, o pár desaťročí alebo už o niekoľko rokov bude celkom nečitateľný a jeho obsah pre budúcnosť stratený.

„Čítanie jeho listov bolo pre mňa najskôr

veľkým šokom…“

K rukopisu Amálie Sirotkovej mám drobnú zaujímavosť. Veľmi sa ponáša na rukopis jej manžela. Dokonca natoľko, že som sprvu mala pochybnosti, či ide o rukopisy dvoch osôb, alebo je to rukopis jednej osoby, čo by autorstvo rozprávok Amálie Sirotkovej spochybňovalo. Od Sirotkovej poznáme iba zápisy rozprávok, v torze rodinnej korešpondencie sa zachovalo niekoľko listov jej manžela. Čítanie jeho listov bolo pre mňa najskôr veľkým šokom: na prvý pohľad sa jeho rukopis zdal byť rovnaký ako rukopis, ktorým sú písané rozprávky Amálie Sirotkovej. Z dikcie listov bolo jasné, že ich písal Ján Sirotka. Ak by išlo o jeden rukopis, teda jeho, pre môj výskum tejto pozoruhodnej ženy by to bolo fatálne. Znamenalo by to totiž, že autorom rozprávok je Ján Sirotka, ktorý zbierky dedikoval manželke. Časom som našla niekoľko drobných odlišností v písaní niekoľkých písmen, a to mi veľmi odľahlo.

Ak teda mám fabulovať: sama za seba si túto zarážajúcu podobnosť rukopisov manželov Sirotkovcov vysvetľujem celkom nevedecky – ich vnútornou spriaznenosťou. Niečo v tom zmysle, ako sa zvykne hovoriť: keď spolu dvaja ľudia dlho žijú, začnú sa na seba ponášať. Dokladov o ich živote máme veľmi málo, a tak odhadovať, aký bol ich vzájomný vzťah, je všetko rovina domnienok. Domnienkam sa zo zásady vyhýbam, no z toho, čo som si mohla prečítať z tých niekoľkých listov Jána Sirotku, som si urobila predstavu, ktorej je pekné veriť, že mal svoju manželku rád a vážil si ju. Napokon, ako píšem aj v úvode knihy, aj po dvadsiatich rokoch spoločného manželstva ju nazýval „drahá Málika“.

Rozhovor pripravila Beáta Beláková.